Mali ste potrebu byť v tej chvíli jej ochrancom, doslova rytierom, ktorý sa bije za svoju lásku?
Myslím, že sme sa chránili navzájom.
Obaja ste vtedy boli jednými z hlavných postáv Dunaja, ktorý lámal rekordy sledovanosti. Nemali ste napriek tomu chuť ujsť? Stratiť sa z očí verejnosti?
Jasné, že to človeku napadne. Ale odísť od všetkého,by bolo príliš jednoduché riešenie. A zároveň náročné. Nie tak dávno, počas korony, keď nebola herecká práca, som robil ako florista, člen esbéesky, tlmočník a učiteľ, takže viem, aké ťažké je mať viacero brigád naraz. Nehovoriac o tom, že mám svoju prácu rád, a pred výzvami neutekám. Som totiž šťastný, že môžem robiť to, čo som vždy robiť chcel. To bolo nakoniec tou najväčšou motiváciou nájsť spôsob, ako to zvládnuť a dostať sa cez to.
Práve v súvislosti so skúsenosťou s tým, čo to znamená zostať takmer zo dňa na deň bez práce, som sa vás vtedy pýtala, či sa človek v tejto profesii nebojí založiť si rodinu. Dnes ju máte, netrápi vás o to viac neistota hereckého povolania?
Verím, že ju uživím, lebo pre to urobím všetko tak, ako som to robil, keď som potreboval uživiť samého seba. Nemal som hereckú prácu, tak som si našiel inú. Peniaze nikdy neboli problém. Keď ich človek naozaj potrebuje, prídu. Najhoršie je báť sa dopredu.
Ako však človek zvláda, keď je jedno, čo vie a čo v ňom je, lebo to nemá, kde ukázať? Bojovali ste niekdy s pocitom, že sa niekde asi stala chyba a nevybrali ste si svoju profesiu správne?
Určite áno. Zažívate sklamanie a pýtate sa samého seba – čo sa stalo? Čo som spravil zle? Musel som ale zároveň brať do úvahy situáciu, ktorá tu vtedy bola. Bola pandémia a nebol som sám, kto zostal bez práce. Vedel som však, že chcem hrať, a kým to nepôjde, bol som odhodlaný trpezlivo si zarábať inak a čakať na svoju chvíľu. Nemám v povahe sa rýchlo vzdávať. Som typ, ktorý vždy čaká, že veci budú skôr lepšie ako horšie.
Takže, keď ste pochopili, že ste v Petre stretli tú pravú, jednoducho ste si povedali – chcem rodinu?
My sme to tak cítili spoločne, že toto je ono. Že teraz si to vieme predstaviť a teraz by sme to chceli zažiť.
Váš vzťah totiž nabral relatívne rýchly spád. Mnohí vo vašom veku pritom rodičovstvo odkladajú zo strachu, či sú naň dostatočne pripravení... Vy ste ho necítili?
Ale áno. Obavy sú vždy a je to úplne v poriadku. Nemyslím si však, že existuje nejaká správna chvíľa alebo správny vek na to, aby si človek založil rodinu. Podľa mňa je to skrátka vtedy, keď ľudia vo vzťahu cítia, že ju chcú. A keď to tak vnímajú obidvaja. Všetko ostatné sa vždy nejako vyrieši.
Niektorých desí ten pocit zodpovednosti, že už je to navždy.
Áno, je to každodenná zodpovednosť. Ale je veľmi krásna.
To už hovorí šťastný otec krásneho zdravého dievčatka. Prišli aj obavy, či to dopadne takto úžasne?
Človek si, samozrejme, uvedomuje všetky možné riziká počas tehotenstva, pôrodu, má strach, či sa o to krehké stvorenie dokáže postarať, či ho dokáže ochrániť od všetkého, čo by sa mohlo stať. Ale to by som sa musel báť vyjsť aj na ulicu, aby ma náhodou nezrazilo auto.
Teraz z vás cítim najmä šťastie a radosť. Na sociálnej sieti ste aj sám priznali, že sa vám od dcérky ťažko odchádza za pracovnými povinnosťami. Teraz však stojíte opäť na tanečnom parkete v šou Let´s Dance, čo rozhodne nie je projekt, kde by stačilo z domu len odbiehať. Ako ste reagovali, keď prišla táto ponuka?
Priznávam, že to bolo ťažké rozhodovanie. Nebolo to jednoznačné áno.
Normálne ste zvažovali, že poviete – nie?
Tá ponuka prišla v čase, keď sme ešte Vesnu len čakali. Rodičovstvo je obrovská neznáma, takže tam bol aj strach – človek jednoducho nevie, čo ho čaká. Zrazu je oveľa ťažšie plánovať trištvrte roka dopredu. Nakoniec sme si však sadli doma za kuchynský stôl a veľa sme sa o tom rozprávali. Zvažovali sme všetky pre a proti a postupne sme dospeli k tomu, že to nejako zvládneme, nech to už prinesie čokoľvek.
Čiže motivácia vrátiť sa na parket bola veľká. Z čoho však vychádzala? Raz ste to už totiž vyhrali a teraz vás postavili znova na začiatok...
Keď sme vchádzali na scénu, hovoril som si, že neverím, že sa to deje znovu. Myslel som, že je to v mojom živote uzavretá kapitola. Počas prvého Let‘s Dance nám totiž všetci neustále zdôrazňovali, že je to len raz za život. Že si to treba poriadne užiť, lebo sa to už nikdy nezopakuje. A zrazu vám niekto zavolá a spýta sa: Nechcel by si to dať ešte raz? Vtedy som si hovoril – počkať, počkať… Ale teším sa na to! Keď v hľadisku začne kričať 1 500 ľudí, je to neuveriteľný adrenalín. A zároveň niečo veľmi krásne.
Takže aj v tomto ročníku idete za víťazstvom?
Ja som nemal v pláne vyhrať ani ten predchádzajúci. Išiel som si to užiť. A to platí aj teraz. Idem sa zabaviť, a čo to dá, to to dá.
Vaša tanečná partnerka Anna Riebauerová s úsmevom pripustila, že na tréningoch máte občas hlavu doma pri dcérke. Ste aj dobitý, s ubolenými nohami pripravený kúpať, uspávať…?
Hneď. Čo najskôr utekám domov a okamžite sa do toho všetkého púšťam.