Aké hodnoty chcete odovzdať svojim deťom?
Chcem z nich vychovať dobrých ľudí, ktorí budú pristupovať k životu s úctou a pokorou, budú si vážiť to, čo majú, a budú si uvedomovať, že veľké veci vznikajú z maličkostí. Keď si vážime malé veci, vieme si naplno užívať aj tie veľké.
Darí sa vám nájsť rovnováhu medzi rolou mamy a ženy, ktorá myslí aj na seba?
To bola pre mňa dlho výzva. Vždy som sa snažila dať všetko všetkým – rodine, deťom, domácnosti. Bola som tou mamou, ktorá mala všetko zabezpečené – domácnosť, deti, krúžky, školu. Zároveň som sa snažila vytvárať zázemie aj pre manžela, ale často som pri tom zabúdala na seba. A to je chyba! Dnes si uvedomujem, že je dôležité myslieť aj na seba – dopriať si oddych, čas pre seba, možno masáž alebo len chvíľu pokoja. Učím sa tomu a snažím sa nájsť rovnováhu. Lásku treba rozdávať, ale nesmieme zabúdať ani na sebalásku. Keď máme radi samých seba, vieme milovať aj ostatných.
Vaše manželstvo pôsobilo navonok harmonicky. Bol rozchod spoločným rozhodnutím?
Myslím si, že sme boli harmonický pár a veľmi sme sa dopĺňali. Môj manžel bol skôr akčný typ, ja som veci zjemňovala a vyvažovala. Práve v tom bola naša sila. Všetko, čo sme v živote vybudovali – či už v Čechách, Amerike alebo na Tenerife – sme vybudovali spolu. Z mojej strany bolo všetko úprimné, vždy som bola pre rodinu oporou, v dobrom aj v zlom. Možno sme sa dostali do bodu, keď bolo lepšie, aby si každý išiel svojou cestou. Také situácie život prináša. Nebolo to pre mňa jednoduché, práve naopak – bolo to veľké sklamanie. Na druhej strane si uvedomujem, že život nestojí na jednom človeku. A preto som sa k tomu postavila tak, že idem ďalej a teším sa na nové začiatky. Áno, pôsobili sme harmonicky a myslím si, že sme naozaj boli dobrý tím. Nikdy som však netvrdila, že sme dokonalí – nikto nie je dokonalý. Dôležitá je úcta, rešpekt a pokora, ktoré sú vo vzťahu kľúčové.
Čo bolo pre vás v tom období najťažšie?
Najťažšie bolo pre mňa sklamanie a pocit prázdnoty. Boli sme partneri, ktorí spolu fungovali prakticky neustále, boli sme v kontakte každý deň. A zrazu prišlo ticho. Po 18 rokoch, keď za niekým stojíte v dobrom aj v zlom, vás to zasiahne. Môžete byť akokoľvek silný človek, ale na takéto veci sa nedá pripraviť. Na druhej strane mi veľmi pomohla rodina, rodičia a priatelia. Ich podpora ma postavila na nohy a dala mi silu ísť ďalej.