Možno aj vďaka tomu vám doslova ide karta. Naposledy som vás tak intenzívne vnímala ako mladého novinára v seriálovej Vine, kde išlo o náročnú tému vraždy malého chlapca. Sama som to ako matka prežívala veľmi ťažko, a to som bola len divák. Bola aj pre vás toto jedna z rolí, ktoré ste si nosili domov?
Určite som tú ťažobu vnímal, ale nebol som až tak do tej tragédie zainteresovaný ako Nela Pocisková či Jano Dobrík, ktorí hrali rodičov. Tí to mali navyše náročnejšie o to, že sami už majú deti. To je skúsenosť, ktorú ja ešte nemám.
O to viac vás režisér nešetril vo vojnovom Čase nádejí, kde ste prišli o osudovú lásku, Židovku Irenu… Aj tam ste riešili viac svoj výkon, alebo skôr dej?
Priznávam, že tam bola jedna scéna, ktorá ma naozaj zasiahla. Keď som čítal list, v ktorom som sa ako Vojto dozvedel, že Irena zomrela ešte počas transportu do koncentračného tábora, úplne ma to zlomilo. V tej chvíli som nehral – reálne som silno plakal. Ale nebýva to u mňa pravidlom.
Aktuálne vstupujete na obrazovky v seriálovom Osude, tam teda neboli žiadne slzy?
Zatiaľ nebol dôvod, aj keď ku koncu sa to zdramatizuje, tak uvidíme.
Na to, že ste sa báli, čo s vami po škole bude, a cítili sa v Bystrici neznámy, teraz takmer neschádzate spred kamery… Cítite konečne, že vás vidno, že ste slávny?
Nemám pocit, že by som už bol v takom bode kariéry, že by bolo moje meno všeobecne známe a vlastne ani neviem, či to chcem. Nikdy nebolo mojím cieľom vyčnievať, ale robiť zmysluplné veci. Hoci je pravda, že keď je človek na obrazovke, viac rozmýšľa nad tým, čo robí na verejnosti, lebo sa môže stať, že niekto niečo zachytí, vytrhne z kontextu alebo dezinterpretuje. Zatiaľ sa mi to však nedeje v takej miere, aby to zásadne zasahovalo do môjho súkromného života.