Bolo to tam to, o čom ten malý chalan pred rodičovskou skriňou, sníval?
Priznávam, že nie. Celá moja predstava o herectve – o tom, čo to vlastne znamená – tam hneď na začiatku ľahla popolom. Bola to dosť tvrdá facka. Až postupne som zisťoval, o čom to naozaj je, čo všetko sa rieši, čo všetko musím vedieť a akým spôsobom k herectvu pristupovať. Nakoniec som ale v Bystrici strávil päť pekných rokov.
Množstvo študentov na bratislavskej VŠMU dostávalo prvé roly ešte počas školy. Dovideli ale oči režisérov aj do stredu Slovenska?
Úprimne? Nie. Pamätám si, že niekedy v treťom ročníku som si začal klásť otázku, čo vlastne po škole budem robiť. Nevedel som, či sa herectvom vôbec uživím.
Dnes to ale vyzerá, že nie je seriál, v ktorom by ste sa neobjavili...
Vtedy som ale nevidel za roh. Nakoniec ma spolužiačka doslova dokopala na kasting seriálu Priznanie, ktorý robila vtedajšia RTVS. A hneď táto prvá vec mi vyšla. Vďaka nej sa mi postupne otvorili aj ďalšie dvere.
Pamätám si však, že nie hneď. A opäť ste tak trochu hádzali flintu do žita...
(úsmev) To je pravda. Vtedy som brigádoval v jednom bystrickom rádiu. Hovoril som si, ok, končím posledný ročník, nájdem si byt v Banskej Bystrici, adoptujem si psa z útulku a budem ďalej chodiť do rádia.
Nakoniec ste ale mali nastúpiť do legendárneho banskobystrického Bábkového divadla na Rázcestí...
Áno, v lete po promóciách som už mal začať riešiť zmluvu, no práve vtedy prišiel zlom. Najprv mi ponúkli divadelný projekt v Bratislave, potom ma oslovila herecká agentúra, ktorá ma dodnes zastupuje, a krátko na to prišla aj ponuka do seriálu Nemocnica. Vtedy som si uvedomil, že sa to celé láme. Tak som si povedal, že to v Bystrici zatváram a idem skúsiť šťastie do Bratislavy.
Ale nielen kvôli práci. Viem, že ste tam už predtým nechali srdce, keď ste sa zaľúbili do kolegyne...
Samozrejme, veľkú rolu v tom zohrala aj moja partnerka, ktorá už v Bratislave žila.
Všetko ste teda vsadili na jednu kartu – súkromie aj prácu. Nebáli ste sa, že to dvom hercom môže v jednej domácnosti začať škrípať, keďže vašou polovičkou je herečka Veronika Mészárosová?
Priznávam, že zo začiatku som si skôr predstavoval, že moja partnerka bude z úplne iného prostredia. Bol som dlhé roky sám – posledný vážnejší vzťah som mal ešte na strednej škole – a hovoril som si, že by som chcel, aby pri mne stál niekto mimo hereckého sveta. Prácu si totiž často nosím domov, veľa nad ňou premýšľam a nie vždy viem od nej úplne vypnúť. Mal som pocit, že keby bola partnerka tiež herečka, bol by som robotou zahltený ešte aj doma.
Paradoxne sa ale ukázalo, že je to presne naopak. Keď sme spolu začali žiť, uvedomil som si, aký veľký rozdiel je mať vedľa seba niekoho, kto tomu svetu rozumie. Keď riešim herecké veci, má pre to pochopenie a často ma vie nasmerovať. Keby herečkou nebola, asi by len nechápavo pozerala a nevedela, čo mi má povedať.