Herec František Kovár s príchodom osemdesiatky bilancova život aj kariéru.Profimedia
StoryEditor

Čerstvý 80-nik je nesmierne vďačný, že ešte môže hrať a byť súčasťou milovaného divadla

20.11.2026, 13:12
Celebrity

Pred viac ako rokom prišiel František Kovár o svoju milovanú manželku Danielu. Prehovoril o spoločnom život aj za čo je dnes vďačný.

Osemdesiat rokov života. Zmestilo sa do nich toľko lásky, radosti, potlesku, nezabudnuteľných stretnutí, ale aj bolestivých rozlúčok. A predsa, keď sa za nimi jubilant František Kovár (80) obzerá, nepočíta úspechy ani straty. S pokorou hovorí: „Život je dar, taký, aký je. A tým najkrajším, čo s ním môžeme urobiť, je rozdávať radosť druhým." Keď som mu práve preto na konci nášho rozhovoru povedala, aký je neuveriteľný človek, so svojou typickou skromnosťou namietol: „Ale kdeže! Úplne normálny.“ A práve v tom je jeho výnimočnosť!

Rozmýšľali ste niekedy nad tým, aké to bude, keď budete mať 80? Vnímali ste tento vek ako nejaký výnimočný životný míľnik?

Viete, ono je to 40 plus 40. Tak to treba brať. (Smiech) Alebo 25 plus 25...

Plus 30. (Smiech) Čiže nemáte pocit, že 80-tka je nejaká hranica, po ktorej sa všetko zlomí alebo zmení?

Nie, vôbec. Život ide ďalej. Práve idem v divadle skúšať nové hry a som nesmierne rád, že môžem svoje jubileum osláviť jednak v kruhu najbližších a potom aj v divadle, ktoré mám tak veľmi rád, so svojimi milými kolegami.

Je to vlastne úžasné. Keď si spomenieme na predchádzajúce herecké generácie, mnohí umelci už po 60-tke z divadla odchádzali. A vy dnes v 80-tke stále skúšate nové predstavenia.

Práve nedávno sme sa o tom v divadle rozprávali. Kedysi, keď mal niekto 60 alebo 65 rokov, už bol považovaný za starého človeka. A pozrite sa na našu generáciu! Milka Vášáryová bude mať budúci rok 85, stále tu máme Daču Turzonovovú, Martina Hubu, Emila Horvátha, Dušana Tarageľa, Dušana Jamricha... Všetci sme nesmierne vďační, že ešte môžeme byť v divadle, že môžeme fungovať. Pokiaľ nám zdravie ako-tak slúži, a hlavne pokiaľ slúži pamäť, môžeme byť stále aktívnou súčasťou života. A to človek prijíma s obrovskou radosťou.

A viete, čo je na tom krásne? Že ani my diváci vás nevnímame ako generáciu starých ľudí. Stále ste pre nás tí istí herci plní života a energie.

Chvalabohu, že je to tak! (Smiech)

Skúsme si teraz vašich 80 rokov života predstaviť ako 8 kariet. Každá by predstavovala jedno desaťročie. Ktorú z nich by ste najdlhšie podržali v rukách? Ku ktorému obdobiu by ste sa najradšej vrátili?

Viete čo, každé desaťročie prináša do života niečo iné, niečo nové a vzácne. Človek si to v danom období užíva, pretože sú to vždy nové výzvy, či už v profesionálnom, alebo osobnom živote. Poznáte amerického žolíka? Je to taká kartová hra, pri ktorej sa karty neustále premieňajú. K jednej niečo priložíte, potom svoju kartu premiestnite niekam inam a všetko sa tak krásne premieša. A presne taký je podľa mňa aj život. Každé desaťročie doň prinieslo niečo nové. Ja by som ani jednu z tých ôsmich kariet neodložil.

A ani k jednej by ste sa nechceli vrátiť?

Nie, nechcel. Pretože každá z nich bola vzácna v tej chvíli, keď bola. Každá mi niečo ponúkla, niečo nové priniesla.

Takže nám zostáva veriť, že rovnako krásna bude aj deviata karta. Tá medzi 80-tkou a 90-tkou.

No, dúfajme! (Úsmev) To už vie len ten hore. On má tie karty rozdané.

Je aj niečo, pri čom si dnes hovoríte, že ste vďačný aj za tento svoj vek?

Samozrejme. Skúsenosti, ktoré človek počas života nazbiera, ho nejakým spôsobom obohatia. A poviem vám, čo je podľa mňa najdôležitejšie. Viete už rozlíšiť, čo je v živote dôležité a čo nie. To, čo je skutočne dôležité, si človek uchováva v pamäti, rád sa k tomu vracia a spomína. A to, čo dôležité nie je, jednoducho z tej pamäti pustí.

Pri bilancovaní života ľudia často hovoria, že radšej budú ľutovať niečo, čo urobili, ako to, na čo nikdy nenašli odvahu. Je niečo, čo ľutujete vy?

Ak by som mal niečo ľutovať, tak azda to, že som nemohol tráviť viac času so svojou rodinou. V našom hereckom živote bolo totiž všetko závislé od ponúk, ktoré prichádzali. Či už to bolo divadlo, film, televízia, rozhlas... A všetka tá práca oberala moju rodinu o čas, ktorý som mohol stráviť s ňou. Našťastie som mal fantastickú manželku. Keď som nebol doma, ona dokázala svojou prítomnosťou moju neprítomnosť v rodine nahradiť. A práve toto bolo pre mňa na Danke nesmierne vzácne. Okrem toho, že sme sa veľmi milovali a mali sme nádherný vzťah, ona dokázala zvládnuť všetko, čo bolo potrebné, aj vtedy, keď som pri rodine nemohol byť. Preto ju dodnes nosím v srdci ako výnimočnú ženu. Výnimočného človeka. Výnimočnú mamu. A výnimočnú lekárku.

Hoci som vašu Danku nemala možnosť osobne poznať, zakaždým, keď sme sa o nej rozprávali, cítila som presne to, čo ste teraz povedali. Že to bola výnimočná žena. Veríte, že niektorí ľudia sú si naozaj súdení? Že nie je iba náhoda, koho v živote stretneme?

Áno, verím. Myslím si, že osudové lásky skutočne existujú. Len nie každý má to šťastie, že takúto lásku stretne. Ja som to šťastie mal. Keď sme sa s Dankou prvýkrát stretli na narodeninovej oslave môjho suseda a jej spolužiaka Ivana Ambroviča, vtedy medzi nami doslova prebleskla iskra. Niečo, čo sa nedá celkom vysvetliť. A to niečo potom pretrvalo celý náš spoločný život. Považujem za obrovské šťastie, že som mohol stretnúť takéhoto človeka. Nie každému sa to v živote podarí. A ja som nesmierne šťastný, že mne sa to podarilo.

Zväčšiť fotografiu

František Kovár s manželkou Danielou Kovárovou.

Katarína Kincelová

Danka dokázala s obrovským pochopením prijímať aj váš pracovný život, tie roky, keď ste utekali z rozhlasu do televízie, z televízie do divadla a na druhý deň znovu. Nemávali ste niekedy výčitky svedomia, že máte doma takú úžasnú ženu, a pritom s ňou nemôžete tráviť toľko času, koľko by ste chceli?

Viete, ja som to bral ako realitu nášho života. Obaja sme s tým boli uzrozumení. Danka vedela, keď si brala herca, čo toto povolanie znamená. A úžasné bolo aj to, že sa do istej miery vzdala vlastnej profesionálnej kariéry. Bola lekárka a svoju prácu milovala. Lenže, keď sme mali malé deti a vedela, že ja budem často preč, rozhodla sa radšej učiť na lekárskej fakulte. Až keď naši synovia vyrástli, mohla sa naplno venovať lekárskej profesii, po ktorej tak túžila. Aj toto považujem z jej strany za obrovské hrdinstvo. Nesmierne som si to vážil. A vážim si to dodnes.

Keď hovoríte o jej trpezlivosti, pochopení a o všetkom, čo dokázala pre rodinu urobiť, napadá mi, že stále sa máme od toho druhého čo učiť. Naučila vás Danka o láske niečo, čo ste si dovtedy neuvedomovali? Možno aj to, že sa dá milovať ešte viac, ako si človek myslel?

Určite! Učila ma to vlastným príkladom. Tým, aká bola. Viete, tá jej láska bola takmer bezhraničná. Tým, čo všetko robila, ako žila pre našu rodinu, mi vlastne ukazovala, aká hlboká môže byť láska medzi dvoma ľuďmi.

Keď vás počúvam, mám v očiach slzy. Pamätám si, ako ste mi už vlani hovorili, aké nesmierne ťažké je zostať sám po tom, čo ste vy dvaja boli celé desaťročia takmer jedným. Spomínali ste aj to, že keď sa vraciate domov, stále sa jej prihovárate, akoby bola stále s vami...

Ona tu stále so mnou aj je. To sa jednoducho nedá oddeliť. Fyzicky tu nie je, ale vo mne zostáva stále. Často sa mi stáva, že niečo vidím alebo zažijem a hneď si v duchu poviem: „Bože, Danka, toto by sa aj tebe páčilo! Keby sme sa na to mohli pozerať spolu, keby sme tu teraz boli obaja...“ Alebo si poviem, že toto by určite zhodnotila takto. Povedala by, že toto je dobré, a tamto by sa jej, naopak, nepáčilo. Mala totiž jednu veľmi vzácnu vlastnosť, akýsi empatický nos na ľudí. Dokázala veľmi rýchlo vycítiť, aký človek je. Spočiatku som to nie vždy chápal. Niekedy som mal na niekoho úplne iný názor. Ale potom ten človek niečo urobil a ukázalo sa, že Danka ho odhadla správne. Život mi opakovane potvrdzoval, že mala v tomto smere neuveriteľnú intuíciu.

Keby tu dnes mohla byť s nami aj fyzicky, čo myslíte, že by vám priala k 80-tke?

Elementy ženy: Jan Bendig

menuLevel = 2, menuRoute = magazin/celebrity, menuAlias = celebrity, menuRouteLevel0 = magazin, homepage = false
20. november 2026 13:14