Stále po hereckej ceste našľapuje veľmi opatrne a obzerá sa okolo seba, či to robí dobre. O to viac je herec a jedna z tvárí seriálového Osudu Róbert Sipos dôkazom, že pomaly, ďalej zájdeš. Už nejakú dobu totiž takmer nie je seriál, v ktorom by nedostal šancu.
Bolo herectvo vždy to jediné, čo ste chceli robiť?
To nemôžem povedať, hoci som bol odmalička taký rodinný šašo. Keď sa doma niečo oslavovalo, nevedel som sa dočkať, ako vyhádžem skriňu, niečo si na seba naobliekam a budem zabávať ostatných. Robil som rôzne scénky, napodobňoval som ľudí, alebo som predvádzal veci z vtedy populárneho Uragánu, ktoré som vedel naspamäť. Neskôr som sa ale našiel v športe – hrával som futbal a dlhý čas išla všetka moja energia práve do neho.
Takže ako profesiu ste si vybrali futbal?
Áno, keď som mal pätnásť – šestnásť, hral som už prvú ligu za Nitru. Mal som to naozaj dobre rozbehnuté. Keď som však nastúpil na strednú školu, nechcel som tam zostávať na internáte, byť odrezaný od rodičov a kamarátov. Ten kolektív chalanov v Nitre som totiž nevnímal ako taký, že by som medzi nimi chcel nejako dlho zotrvávať. Vrátil som sa teda do Topoľčian, môjho rodného mesta, a postupne, futbal išiel bokom.
A späť bol šašo, ktorý chcel ísť na herectvo?
Skôr som sa začal zaujímať o filmy, sledoval som rebríčky tých najúspešnejších. Postupne to prerástlo až do akejsi obsesie – bol som totiž schopný pozerať aj desať filmov týždenne. Bavilo ma ale ďalej aj herectvo, dokonca som začal chodiť do takého miestneho mládežníckeho súboru. Po maturite ma však bez prijímačiek prijali na translatológiu – angličtinu, ruštinu, takže v prvom momente som to bral tak, že herectvo asi nemá byť moja budúcnosť. Nakoniec som si však ale predsa len poslal prihlášku aj tam s tým, že možno motyka vystrelí... A vystrelila. Vyšlo to, všetko som nechal tak a nastúpil na Akadémiu umení v Banskej Bystrici.