V závere poslednej série Pána profesora bola mimoriadne dramatická scéna – došlo k výbuchu na svadbe Klaudie a Sama. Nebudeme prezrádzať, ako to celé bude pokračovať, ale pravda je, že títo dvaja prechádzali poriadnymi eskapádami. Napadlo vám, prečo sa to po všetkých peripetiách musí takto zauzliť? Veď oni by si už zaslúžili nejakú pohodičku, nejakú selanku? Nie?
Povedzme si pravdu – kedy je selanka? Veď to je nereálna predstava (úsmev). Koľkokrát si človek myslí, že teraz v živote niečo zvládne, a potom to bude mať jednoduchšie a bude to trvať a trvať a všetko už bude len OK. Mám pocit, že takto život nefunguje a čím skôr sa s tým zmierime, tým lepšie. Zdá sa mi, že čím sme starší, tým väčšie a komplexnejšie výzvy nám život ponúka. To je jedna vec, pokiaľ ide o Klaudiu a Sama.
A tá druhá?
Títo dvaja prechádzajú rôznymi krízami a hádkami a divák môže mať pocit, že sa k sebe vlastne nehodia. Áno, možno sú naozaj iní, ale vedia byť spolu. Možno nám tiež len ukazujú, že o veciach sa treba rozprávať a že aj pre tie páry, ktoré sú veľmi rozdielne, platí, že ak si nastavia nejaký spôsob komunikácie, ak sú vo vzťahu zároveň asertívni a empatickí, ak si neustále porovnávajú svoje hodnoty – tak im to môže fungovať. Odkaz vzťahu Sama a Klaudie je podľa mňa pekný. Áno, stále riešia nejaké ďalšie problémy, ale zároveň vyžarujú: „ak sa máme radi, zvládneme to“. Mne sa páčia (úsmev).
Ako sa vám rástlo s Klaudiou, vašou úlohou? Je to predsa len päť rokov, prechádzala všeličím, zrela, vyvíjala sa. Čo sa vám na nej ako na učiteľke a žene najviac páčilo a páči?
Najviac ma bavilo – alebo som to tak vnímala –, že sa čím ďalej, tým viac podobá na Sama Vozára (hrá ho Tomáš Maštalír, pozn. red.), že mu fandí. Na začiatku mala výhrady, chcela na to ísť inak, bola zástankyňou pravidiel a striktných zásad, no postupne sa nechala ovplyvniť jeho spontánnym, ale zároveň veľmi správne intuitívnym spôsobom učiteľovania. Krásny je na tom odkaz, že úloha učiteľa je vytvoriť si vzťah s dieťaťom, aby sa dieťa cítilo ako hodnotná bytosť. Tak ako to, v ideálnom prípade, má doma. Na Samovi Vozárovi obdivujem, že to vie.
Aký máte po týchto intenzívnych rokoch vzťah s kolegom Tomášom Maštalírom?
Myslím si, že kým spolu točíme, tak sa ten náš vzťah dá nazvať skoro kamarátsky (úsmev). Je nám spolu dobre, Tomáš sa rád zabáva a ja sa rada smejem. Zároveň sme obidvaja typy, ktoré sa vedia dobre pripraviť, takže sa navzájom nezdržujeme. Jasné, že občas musíme niečo prediskutovať, ale v zásade prichádzame pripravení.
Máte množstvo spoločných náročných aj intímnych scén. Čo sa vlastne deje pred tými náročnými zábermi?
Viete, čo je úžasné? Býva to najčastejšie tak, že mi Tomáš tesne predtým povie nejaký vtip, alebo možno ho poviem ja – lebo aj ja bývam vtipná (úsmev). Režisér nám povie, čo sa tam celé má udiať, na ktorú značku sa máme postaviť a potom sa len povie: „zvuk, kamera, akcia“ a ideme. Nepotrebujeme špeciálny čas, aby sme sa dostávali do svojich rolí a emócií.
Počas hrania v Pánovi profesorovi ste prežili veľa – priviedli ste na svet dve deti, prepájali ste svoju hereckú a materskú rolu. Aké to boli roky?
Zo začiatku v tom bolo veľa zvažovania, či už je čas ísť sa venovať práci. Ale zase som vedela, že to bude výnimočná práca a že potom zase dlhšie nebudem nič robiť. Takže som do toho išla. Prvá séria bola skúška a každá ďalšia bola príjemným prekvapením. V našej práci je nepríjemné to, že nie je úplne predvídateľná.
V čom presne?
Musíme sa s produkciou tak trošku dohadovať: teraz môžem, teraz nemôžem… Občas je to tak, že oni vychádzajú v ústrety mne, potom zase naopak. Jasné, bolo by ideálne, keby som cez víkendy nepracovala, ale nie vždy sa to dá. Dohadovanie, koordinácia a manažment sú občas na tom celom najnáročnejšie. Ale ono je to stále lepšie. Som veľmi vďačná za seriál Pán profesor.
Dosť často sa hovorí o našej slovenskej trojročnej materskej dovolenke. Nie všetky ženy si myslia, že je z hľadiska kariéry výhodná vec. Je tu aj taký názor, že ženy tento luxus – myslím z časového hľadiska – stojí priveľa. Čo si o tom myslíte?
Jednou z malých nevýhod nášho povolania je to, že roky, ktoré sú pre nás v rámci kariéry najplodnejšie, sa prelínajú s rokmi, keď je pre nás biologicky výhodné byť matkami. Každá sa to snaží nejako vymyslieť. A ja som fakt rada, že žijem v dobe, keď mám možnosti pracovať alebo nepracovať, ak práve chcem ostať doma a moje rodinné zázemie mi to dovoľuje. No a potom sa tu ešte bavíme o potrebách dieťaťa… Myslím, že pre maličké deti je dobré, keď majú pri sebe primárnu osobu. Možno nie úplne v kuse, pretože hlavne na sebe si uvedomujem, že pre mňa by bolo veľmi náročné, keby som bola povedzme päť rokov len doma a venovala sa len deťom a domácnosti. Ale som rada, že mnohé ženy to tak môžu mať a myslím si, že ich deti z toho skôr profitujú.