V každej zo sérií Pána profesora je reč o šikane. Je to vec, ktorá robí vrásky ľuďom na základných alebo stredných školách, ale aj v pracovných kolektívoch medzi dospelými. Vaša dcéra už je v školskom kolektíve a sem-tam možno prichádzajú aj tieto otázky. Riešili ste niekedy šikanu?
Je mi veľmi sympatické, že naša škola, ako mnohé iné, si vzala za svoje, že úlohou školy už nie je iba naučiť deti čítať, písať a počítať, ale aj naučiť ich fungovať v spoločnosti. Na základnej či strednej škole je šikana častá a je prirodzené, že sa to tam deje. Mnohé deti sú zranené, nešťastné zo svojich rodín, životných situácií a nevedia, ako si vybiť svoje frustrácie. Ich starosti sa navonok ukazujú ako šikana. Podľa mňa je perfektné, že na školách sa nachádzajú odborníci a psychológovia, ktorí s triedami robia ako s nejakými bunkami a uzdravujú celé kolektívy. Práve včera som počúvala jeden podcast s odborníkom, ktorý hovorí, že deti nie sú samé o sebe zlé. Áno, viem, toto už väčšina z nás vie. Ale keď ako pedagógovia a ako rodičia upozorňujeme na ich pozitívne stránky, postupne im meníme sebaobraz.
A keď sa nám to podarí?
To je práve tá vec – s pozitívnym sebaobrazom dieťaťa alebo dospelého je menšia pravdepodobnosť, že sa bude dopúšťať nežiaduceho správania. Veľmi mi záleží aj na tom, aby som sa ja sama vedela o šikane s deťmi baviť a empatizujem aj s deťmi, ktoré trpia a potom ubližujú. Verím v to, že si zaslúžia odbornú pomoc. Viem, o slovenskom školstve sa hovorí veľa negatívnych vecí, ale práve rozhovory a podcasty s odborníkmi, ktoré často počúvam, alebo keď sledujem deti mojich kamarátov – vidím, že je tu aj veľa pozitív, že vybavenie škôl sa posúva a je to dobré.
To ľudské vybavenie…
Najmä to.
Spomenuli ste, že rada počúvate podcasty. Ktoré máte najradšej — tie, pri ktorých sa dobre zasmejete, alebo tie, ktoré idú hlboko?
Dlho som sa im vyhýbala. Počúvala som, že všetci nejaké počúvajú, ale nevedela som si na ne nájsť čas. Keď som ho mala, radšej som mala hudbu v uchu. Ale teraz sa už ponúkajú vhodné chvíle. Keď napríklad cestujem ďaleko na nejaké predstavenie, alebo sú deti v škole a škôlke, alebo sa odhodlám na veľké upratovanie.
Podcasty sa stali súčasťou môjho života. No a pokiaľ ide o tie žánre, je tu Evelyn a Petra Polnišová, ktoré nahrávajú Jauuu, PS: to bolelo. Tieto dve ženy to robia veľmi dobre, s nimi som doslova prerehotala mnohé cesty Bratislava – Prešov. Páčia sa mi, lebo tomu dávajú aj akurátnu mieru laického psychologického podhubia. Vidno, že obidve sa venujú témam psychického zdravia, ale zároveň je to sranda. Tak to je môj podcast na zasmiatie. Vždy čakám na nový diel. Prepadla som aj podcastu Ľudskosť.
Ešte späť k deťom, ich pohode v škole a Pánovi profesorovi. Ako sa vám páči nápad odstrihnúť deti od mobilov a sociálnych sietí do čo najvyššieho veku a použiť na to aj legislatívu? V mnohých štátoch je to horúca téma. A ako to máte doma s mobilmi?
Moje deti sú malé, ešte mobily nemajú, ale zase majú tablety, na ktorých pozerajú rozprávky. Naše vzájomné dohody zatiaľ fungujú. Všimla som si totiž aj na sebe, že mobil ma láka a strháva moju pozornosť aj vo chvíľach, keď sa to nehodí, keď by nemusel.
Máte problém s bezcieľnym scrollovaním, neustálym prehliadaním internetu?
Mám, ale som v takom štádiu, že si to uvedomujem a viem ho odložiť a venovať sa niečomu inému. Ale verím, že detská psychika, ak by to vôbec nebolo regulované, je veľmi náchylná na túto formu závislosti. Zároveň chápem, že mobil a médiá sú prostriedkom socializácie a zakazovať ich úplne asi nemá zmysel.
Mali by sme veľa vysvetľovať a rozprávať sa o nich – presne tak ako to robíme so sladkosťami. Je dôležité, aby dieťa vedelo, prečo ich nejeme do nepríčetna. Úplný zákaz podľa mňa nie je konštruktívny. Som však veľkým fanúšikom toho, aby sa v škole mobily odkladali a aby boli sociálne siete do nejakého rozumného veku obmedzené. To by mi ako rodičovi veľmi pomohlo.
Pomohlo? Ako to myslíte?
Kdesi som počula názor, a celkom sa s ním stotožňujem, že úloha rodičov v dnešnej spoločnosti je bojovať proti nej. Bojujeme proti konzumu, reklame číhajúcej z každej strany, popovým idolom, ktorí robia veci, ktoré nie sú v súlade s našou morálkou. Deťom obmedzujeme prístup k technológiám, pretože vieme, že im nerobia dobre. Snažíme sa nebrať ich do nákupných centier, ktoré sú na každom rohu, ale radšej do prírody. Skrátka, naša spoločnosť sa veľmi odklonila od prirodzenosti a mnohí z nás dospelákov – rodičov – to veľmi cítime a chceme deťom dopriať normálne detstvo. Výsledkom je, že so spoločnosťou bojujeme. Preto si myslím, že ak by nám spoločnosť prostredníctvom zákonov a škôl nejako pomohla a dostupnosť sociálnych sietí by posunula na vyšší vek, nemuseli by sme bojovať aspoň s tým, že: „ale môj spolužiak alebo moja kamarátka to má… ona môže a ja nie…“ Poďme o tom diskutovať.
Nad rodičom ako večným vyjednávačom a bojovníkom budem uvažovať. Zároveň by som rada podotkla, že večne bojovať človeka vyčerpá a ak niekto povie, že dnešní rodičia nemajú byť prečo unavení, nesúhlasím. Čo ak sú už umorení práve bojmi?
Viem. Ale ešte je tu aj taká vec – sme rôzni, aj ako rodičia, a naše deti tiež nie sú rovnaké. Niektoré deti od malička nepozerajú telku, všetko je vždy vypnuté. Ale potom sú rodiny, kde je telka bežne zapnutá ako kulisa, a tie deti ju vôbec neriešia, ani ich neláka, nie je pre nich vzácna, len je tam a hotovo. Chcela som len povedať, že každý z nás má mieru prepadania závislosti nastavenú inde. Niekto je v pohode a vyhne sa mu to. Iný tomu prepadne ako nič.