Tí, ktorí s vami spolupracovali, vás často opisujú ako veľmi pripravenú profesionálku, ako človeka, ktorý je rád stopercentný. Odkiaľ to podľa vás vychádza?
Neviem, ešte vždy zvažujem, či je to vec, s ktorou sa človek narodí, alebo ju získa. Ale ja som ju mala podľa mňa vždy, či v škole, alebo v športe. Vo veciach, ktoré som robila, som chcela byť dobrá a bavilo ma učiť sa. Neviem, z čoho to vychádza. Ale teraz sa mi už stávajú aj také veci, že až taká pripravená nie som.
Vždy to má nejakú príčinu – napríklad, že deti boli choré a v noci sa nespalo, alebo som len neskoro dostala texty. Vtedy ma zachraňuje to, že si poviem: Spravila som, čo sa dalo. To je pre mňa základom duševnej pohody. Urobila som toľko, koľko som vládala, aby to bolo najlepšie, ako sa dá. Mimochodom, ono sa oveľa ľahšie pracuje, keď je človek pripravený. Mňa skôr prekvapuje, že niekto dokáže žiť len tak zo dňa na deň a dokáže prísť a povedať, že sa povedzme nemohol deň predtým pripraviť, lebo sa stalo niečo neočakávané – a my všetci ostatní vieme, že texty mal tri týždne (úsmev). Tomuto celkom nerozumiem.
Do istej miery to môže byť šarmantné, ale naozaj len do istej…
My, herci, sme jedna z hlavných profesií, ktorá to má na pľaci v rukách, čím myslím, že rozhodujeme o svojom čase, ale aj o čase iných. Kvôli projektu sú tam nastúpení maskéri, rekvizitári, režisér, produkcia. A preto mi príde neúctivé nepripraviť sa a zdržovať.
Spomeniete si na nejaké netradičné miesto, na ktorom ste sa pokúšali naučiť sa text?
Ani nie, posledné roky sa to deje popri tom, ako deti zaspávajú. Majú rady, keď som vtedy pri nich. Sedím pri nich a učím sa texty.
Zodpovednosť sa niekedy môže preklopiť do tlaku. Ako to robíte, aby tá vnútorná zodpovednosť neprerástla do takého trošku sebazničujúceho dialógu?
Na to mi slúži sebasúcit. Poviem si, že som urobila, čo sa dalo, a čo sa nepodarilo, je tu možno preto, aby sa mi to nestalo nabudúce. Alebo sa to stalo len preto, aby som sa poučila. Už viem, že zbytočné tlaky alebo to, že sa budem dva-tri dni cítiť zle a bičovať sa za chybu, sú pre mňa kontraproduktívne.
Mne zaberá to, keď si poviem: Mám rada svoju prácu, mám rada to, ako žijem a keď sa budem snažiť zlepšovať a hľadať spôsoby, ktoré mi pomôžu celé to udržať, tak mi bude naďalej tak dobre, ako mi je. Sebasúcit nevnímam ako egoistický krok, lebo ošetriť seba a postarať sa o seba je fajn preto, aby som mohla byť aj prínosná a k dispozícii pre svoje blízke okolie. Nevnímam to ako egoizmus. Ale ja sebazničujúce vnútorné monológy nemávam – zato mám niečo iné (úsmev). Viem ľahko prejsť do sebaľútosti, do pocitu obete. To je moje.
O svojom účinkovaní v Let‘s Dance, kde ste vyšplhali veľmi vysoko, hovoríte ako o veľkej profesionálnej výzve. Prišli potom ešte nejaké ďalšie, ktoré vám dali zabrať?
Určite seriál Vina.
Všetci, ktorí si prešli tancovaním v Let‘s Dance, hovoria, že sa tam dejú malé zázraky a že im to veľa dalo. Vznikol aj vo vás akýsi špecifický druh Let‘s Dance sebavedomia?
Asi áno. So spevom by sa mi to asi stať nemohlo, ale tanec bola taká vec, že aj v rámci malej prípravy – lebo ten týždeň je naozaj krátky – sa dialo, že keď zaznela hudba, tešila som sa, že môžem tancovať. Nezaťažovalo ma ani to, že to boli živé prenosy. Dokázala som nevnímať okolie a spätnú väzbu, vnímala som len to, ako veľmi ma to baví a necítila som sa zviazaná tým, že niečo musím ukázať. Len som sa z toho tešila.
Mávate seriálové závislosti? Čo rada sledujete po večeroch?
Moja zatiaľ posledná seriálová závislosť bola Hra o tróny, ale tie som pozerala s poriadnym odstupom od toho, odkedy vyšli. Inak ale, keď do toho spadnem a namotám sa, viem sa aj hnevať – bola som napríklad asi rok nahnevaná na autora Hry o tróny, že nenapísal ďalší diel. Už som trošku vychladla, ale ten hnev ešte stále cítim (úsmev).
Čo vás uzemňuje, keď sa toho deje okolo vás – v súkromí či práci – veľa? Keď sa potrebujete opäť vrátiť k sebe?
Snažím sa byť tu a teraz. Cítiť vďačnosť za to, že môžem robiť to, čo robím – aj keď je to napríklad iba vysávanie. Lebo áno, ja som tiež tá pracujúca matka, ktorá príde domov a stratí sa v šichte, ktorú treba urobiť. Len sa proste teším z toho, že mám zdravé telo a že to môžem robiť. Môžem ísť do práce, môžem si posedieť s knihou – lebo aj to sa mi niekedy stane – som zdravá a v poriadku.
Zažili ste už niekedy situáciu, keď všetci okolo boli očarení z toho, aká ste skvelá, talentovaná, pekná, tlieskali a jasali, ale vy sama ste sa cítili skôr malá a vyplašená?
Áno. Moje herecké začiatky boli presne takéto. V prvom ročníku som išla nakrúcať film do Prahy a mnohí moji spolužiaci možno mali pocit, že som vyvolená tak nejako neprávom, a že by som asi mala byť lepšia. No a ja som si myslela vlastne to isté – že nič neviem. Neskôr prišiel iný film, ktorý som nakrúcala s oscarovým režisérom, a ja som mala pocit, že to síce točím, ale ide mi to strašne zle a oni mi to len nechcú povedať, pretože ak by to urobili, tak by som sa zložila a nedotočili by sme to. Tak sú radšej ticho. Mesiac natáčania vo Viedni som si užila v takomto rozpoložení.
Potom vysvitlo, že ma pokladajú za veľmi talentovaného človeka. Ale pozor – ja som im aj tak neverila. Prvých svojich desať rokov kariéry som prežila tak, že som mala v hlave: Viem byť lepšia, ale momentálne ma zväzuje nesebavedomie a tréma. Ale keď vydržím, možno raz budem dobrá… A len som dúfala, že dostanem dostatočne veľa príležitostí, aby som sa vedela zbaviť svojich nánosov. Takto vyzeralo mojich prvých desať hereckých rokov.
Čo by ste odkázali mladým ľuďom, ktorí riešia rôzne svoje boľačky, trápia sa, nevyzerajú tak, ako by chceli, doma to nemajú dobré a hlava im ide prasknúť od obáv? Povedzme im niečo pekné.
Asi to, že život je veľmi dlhý a všetko sa môže zmeniť. Takže: To, čo vám dnes pripadá ťažké, bude o dvadsať rokov len obrovskou životnou lekciou, ktorú ste zvládli. Ja viem, že keď sme mladší, tak všetko vnímame tu a teraz – teraz je mi zle a hotovo. Ale ono je to fakt len príprava na to, čo príde. A cítiť sa zle je tiež súčasťou života. V šestnástich človek vníma veci veľmi fatálne. Lenže ono je to fakt len začiatok a všetko bude dobré (úsmev). No a samozrejme, chcela by som dodať aj to, čo hovoria všetci: Vyhľadajte pomoc. Kamošov, rodičov, odborníkov, nejaké spriaznené duše.
A ešte niečo. My ľudia máme taký sklon myslieť si, že sme veľmi špeciálni a že také problémy, aké máme my, nikto iný nemá, že by nás aj tak nikto nepochopil. No stačí otvoriť dvere a možno zistíme, že nám rozumie kamarát. Rodič. Naozaj, aj ten „najhnusnejší“ na svete, ktorý sa práve správa ako náš nepriateľ. Ktovie, možno sa stačí otvoriť a je šanca na porozumenie. Vždy sa na svete nájde niekto, kto nás pochopí.