Aký bol po dvoch rokoch váš návrat k Pánovi profesorovi? Niečo ako návrat domov?
Presne tak to bolo. Myslím si, že viacerí sme sa po dlhšom čase, keď sa Pán profesor netočil, s projektom akoby vnútorne rozlúčili. Takže keď sa televízia Markíza rozhodla točiť šiestu sériu, bola to pre mňa veľmi príjemná správa. Je veľká radosť vyrábať niečo, čo je príjemné, zároveň to má zmysel pre slovenské rodiny a robí sa v kolektíve ľudí, ktorých máme radi.
Čo máte na mysli, keď hovoríte, že seriál má hlbší zmysel ako len zabaviť?
Myslím tým, že v každom diele je rozpísaná téma, ktorá sa týka našich dospievajúcich. A je super, že sa tomu televízna tvorba venuje. Dohromady sme zatiaľ natočili päť sérií, spolu približne 60 dielov, a každý z nich otvára tému, ktorá sa týka tínedžerov – a ak aj nie ich samotných, aspoň ich kamarátov. V seriáli je obraz tínedžerov taký, ako si ich predstavujem, vlastne zobrazuje témy tak, ako som ich kedysi vnímala aj ja sama.
O aktuálnych problémoch mladých, ako sú problémy s duševným zdravím, šikana, vzťahy, neprijatie vlastného tela, sa dnes hovorí veľa. Nedávno mi však jeden tínedžer povedal, že sa mu zdá, že je toho už priveľa. Akoby sa očakávalo, že puberťák rovná sa časovaná bomba a on to tak nevníma. Čo si o tom myslíte?
Rozumiem. Každá téma, ktorá sa otvorí, vytvorí aj akúsi vlnu odporu. Či už sa bavíme o feminizme, homosexualite, transrodovosti... všetko sú to veci, ktoré so sebou prinesú aj dojem, že už je toho priveľa. Ale zároveň platí, že mnohým ľuďom pomáha, keď sa o týchto témach hovorí. Niekomu to pomôže a inému to už lezie na nervy, pretože to pre neho práve nie je životná téma. Kiežby to bolo tak, že by povedzme šikana nebola témou pre nikoho.
Ktorý z problémov, ktoré sa riešia v aktuálnej sérii, sa vás osobne dotkol?
Napríklad príbeh študentky, ktorá sa cíti osamelo medzi svojimi rovesníkmi, ale naopak v online svete sa cíti veľmi sebavedomo a prínosná pre svoju komunitu. Online svet a online hry zvyčajne odsudzujeme a robíme z nich akési nevyhnutné zlo súčasnej spoločnosti. Ale hry nám môžu poskytnúť náhľad do detskej alebo dospievajúcej duše a možno vieme cez hry deti lepšie pochopiť. Myslím si, že online hry môžu poskytovať aj nejaké pozitíva.
Hry nie sú len zlodejmi času, ale aj oknom do iného sveta a ponúkajú spôsob, ako sa odreagovať či niečo naučiť. Že nie sú iba zlé a nekvalitné a už vôbec neplatí, že všetky sú o vraždení a živení zla v človeku.
Aj keby boli o tom vraždení či zabíjaní zombíkov, tak si myslím, že je možno celkom užitočné dať von zo seba agresivitu v bezpečnom prostredí hry. Pretože kúsok agresivity v sebe máme asi všetci, či mladí alebo starí. Určite je užitočnejšie dať ju von v hre ako nechať ju v sebe prerásť do niečoho nebezpečného.
Dokonca viem, že vrcholovým manažérom sa vyslovene odporúča, aby si raz za čas „zoťali“ zopár virtuálnych hláv alebo si zanietene zabojovali na nejakom virtuálnom bojisku.
Naozaj? Tak to som nevedela. Ale viem, že sa dlho hovorilo, že online hry podporujú násilné správanie u detí. No posledné výskumy hovoria o tom, že také jednoduché to nie je.