U divákov seriálového Sľubu Štefan Skrúcaný síce boduje, herecká kolegyňa však na ňom v uplynulých častiach nenechala nitku suchú a éterom znelo na jeho adresu jedno drsné slovo za druhým. „Si jeden smiešny, slizký, vypelichaný, starý seladón... Ako si si mohol myslieť, že by som ťa milovala a chcela mať s tebou dieťa?“ ťala do živého. Dokázal to brať populárny herec Štefan Skrúcaný len ako repliku zo scenára alebo slová, ktoré tvorcovia vložili do úst Gabiky Marcinkovej (37), prenikli aj cez jeho seriálový kostým? Herec v tomto rozhovore prezradil ako scénu vnímal. Umelec je otec už troch dospelých detí. Syna Lukáša má s bývalou manželkou Darinou Wolfovou. Tomáša a dcéru Lindu má zo zväzku Zuzanou Tlučkovou.
Priznám sa, že ma tá scéna, keď sa váš komunistický predseda MNV v televíznom Sľube rozchádza s milenkou, ktorá ho zasype invektívami, zarazila. Dalo sa to nebrať osobne? Neurážalo to aj vás?
Nie. Som zmierený s tým, akú úlohu tam mám. V tomto zmysle sa ma tam teda nemôže nič dotknúť. Tá postava nie som ja, čiže tieto veci naozaj neberiem osobne.
Takže scéna ako scéna? Ani trochu vás to nevyrušilo ako útok na váš vek? Ten jediný máte so svojou postavou totiž spoločný...
Samozrejme, musel som najskôr spracovať, ako zahrám, že počúvam, ako mi takto nakladá. Vedel som totiž, že to musím nejako dôstojne uniesť a ako postava sa cez to preklenúť, ale rozhodne som to nebral osobne. Človek si musí byť vedomý svojho veku, aj vtedy, keď o ňom nič nehovorí.
Vy ste naozaj ten prípad, keď je to len číslo. Ani výzor, ani myslenie, a koniec koncov ani váš život akoby s ním nekorešpondoval...
Keď sú dvaja ľudia rovnako starí, vôbec nemusia byť rovnako starí. V živote stretnete strašne veľa tridsaťročných starcov a aj sedemdesiatročných mladíkov. Ide o to, aký majú svoj vnútorný svet, ako sú nastavení, aký majú postoj k životu. Byť otvorený a optimistický vždy pomáha. V mojom prípade je v tom zrejme trošku aj genetika... Rozhodne nie som pravidelným návštevníkom urológie. Som normálne zdravý chlap, ktorého – ako by som to povedal diplomaticky – baví všetko, čo súvisí so životom. A tak nemám dôvod mať v tomto zmysle nejaký mindrák.
Práve preto mám pocit, že musíte v role Valenta zostarnúť.
Viete, že ani nie... Práve preto mi je svojím spôsobom sympatický. Aj on sa snaží zostať mladý, hoci spôsobom, v ktorom je medzi nami zásadný rozdiel. Ja presne viem, kde sú hranice. Nedovolil by som si smerom k cudzej žene ani len vyzývavý pohľad. Jednak nemám prečo – doma mám všetko v poriadku, a na druhej strane mám úplne jasno v tom, že keď chlap v nejakom vyššom veku začína hádzať oči na mladé dievčatá, je to čistá komika.
Pýtala som sa aj preto, či ho dokážete nechať na pľaci, vyzliecť kostým a byť Števom Skrúcaným, ktorý uteká po dcéru do škôlky, alebo vám chvíľu trvá, kým ho zo seba strasiete?
Ale áno. No pomáha mi práve to, ako som hovoril, že Valent je sukničkár a snaží sa silou-mocou držať mladosť za pačesy. Na čo ja odkázaný chvalabohu nie som. Mne to vychádza zatiaľ prirodzene... (úsmev). V každom prípade mám pocit, že ani Valent nemá myslenie nejakého starého chlapa, možno je starý v tom komunistickom spôsobe uvažovania – schôdze, zákulisné ťahy, ako niekoho odstaviť... V tom áno, ale v zásade je to chlap, ktorý sa snaží byť elegantný – veď len účes mi robia minimálne dvadsať minút!
Napadlo vám niekedy, že by revolúcia v novembri 1989 neprišla a stále by sme v tom žili?
Neviem si to úplne predstaviť. Myslím si, že v tom stave, v akom to bolo, to už bolo viac-menej neudržateľné, hlavne nie uprostred Európy. Možno na nejakom ostrove alebo polostrove ako Severná Kórea, odizolovanom od sveta. Hoci je veľa teórií, prečo sa to celé stalo, prečo to padlo, ja sa stále prikláňam k tej, že ľudia už jednoducho masovo odmietli žiť v tej socialistickej klietke a pretvárke. Keby to chceli súdruhovia udržať, už by to muselo byť len za cenu násilia. Prístup k ľuďom by musel byť čoraz tvrdší a tvrdší.