Počas Nežnej revolúcie ste už mali rodinu, napriek tomu ste spolu s ostatnými hercami boli medzi prvými, ktorí sa zapojili, hoci ešte nič nebolo isté. Nemali ste strach?
Priznám sa, prvýkrát verejne, že som bol aj na tom úplne prvom stretnutí v bratislavskej Umeleckej besede, kde ma zavolali Radičovci. O čo ide, som pochopil, až keď Milan Kňažko vytiahol magnetofónové nahrávky z toho, čo sa udialo v Prahe. Viem, že tam bola nejaká prezenčka, na ktorú som sa nepodpísal, napriek tomu, že som tam bol. Hlavou mi preletelo, že mám malé dieťa, manželku v divadle... A prišiel strach. Jednoducho som v tom čase úplne na začiatku ešte nemal „gule“ byť revolucionárom v prvej línii.
Ako mama dvoch detí vás dnes úplne chápem... Teraz máte malé dieťa tiež, neprichádza s tým iný druh strachu – či tu budete dosť dlho, aby ste sa o dcéru postarali?
Občas mi tým smerom ubehne myšlienka, ale snažím sa to vytesniť, skrátka nepúšťam do svojho života matematiku v zmysle úvah – koľko budem mať rokov, keď bude Ella maturovať? Svoj vek si pritom veľmi dobre uvedomujem – stačí, že idem na nejaké rodičko. Všetci sú tam vo veku mojich detí... Ale nijako to neriešim.
Momentálne v podstate ani nemáte dôvod. Aj keď si viem predstaviť červíka v hlave, ktorý vám pripomína, že o desať rokov ho možno mať budete...
Tak ďaleko v budúcnosti, aby som si tú situáciu sám pripomínal a dostával sa do nejakých polozádumčivých a nebodaj depresívnych polôh, nie som. Žijem každým dňom, snažím sa byť s Ellou čo najviac, snažím sa jej venovať, aby si ma čo najviac užila, a neriešim, či tu budem do jej, ja neviem, pätnástky, dvadsiatky, tridsiatky, štyridsiatky. Jednoducho životu nechávam voľný priebeh.
Užíva si to celkom určite nielen ona, ale asi aj vy. Aké sú napríklad sviatky, keď máte doma stále malé dieťa?
Pre mňa sú Vianoce návratom do detstva. Vždy som bol šťastný a ďakoval osudu, že keď boli moje staršie deti malé, brali Vianoce presne ako ja, keď som bol vo veku, keď ešte veríte všetkým tým magickým veciam, Ježiškovi a tomu, že vám nosí darčeky. Pamätám si, akú traumu som prežíval, keď mi spolužiaci prezradili, že darčeky kupujú rodičia. Preto som sa tešil, keď som potom znovu mohol prežívať Vianoce so svojimi deťmi, ktoré tú vieru, že je to Ježiško, ešte mali. Vďaka nim vlastne až doteraz prežívam znova Štedrý deň detskými očami.
Možno aj v tom je tajomstvo toho, že prakticky nestarnete... Alebo sa vám zdá, že áno?
Dajme tomu, že mám isté fyzické danosti. Navyše tým, že som robil všetky druhy športov, dodnes nemám nejaký pupok. A keď aj zrazu cítim, že začínam naberať objem niekde v oblasti pásu, stačí mi napríklad päť dní nevečerať a som zase na svojej pôvodnej váhe. Uvidím, v akej psychickej pohode budem, keď to takto prestane fungovať, ale zatiaľ je to na môj vek relatívne okej. Nemám teda ani dôvod na nejaké pochmúrne myšlienky. Práve naopak, myslím si, že práve môj spôsob myslenia, optimizmus, humor, ktorý je pre mňa niečo ako životná filozofia, aj keď to, samozrejme, neznamená, že v každej vete musím povedať dva vtipy – je možno recept, vďaka ktorému sa cítim mladší...