Srnky sú filmovým a scenáristickým počinom režiséra Tomáša Svobodu a ide, mierne povedané, o veľmi absurdnú komédiu. Čo vás na scenári tak zaujalo, že ste túto ponuku prijali?
Priznám sa, že posledných pár rokov to mám nastavené tak, že idem oveľa viac po tom, s akou partiou ľudí budem natáčať. S tými ľuďmi trávim niekedy aj mesiac, dvanásť-pätnásť hodín denne. Čas je už pre mňa taký drahý, že sa teda primárne zaujímam o to, s kým ho budem tráviť, teda kto ten film robí. Poznám ho? Poznám jeho prácu? A tak si prečítam scenár, a keď mám pocit, že role, ktorú mi ponúkajú, som schopný dať, čo potrebuje, idem do toho.
Vo chvíli, keď mám o tej postave pochybnosť, že sa mi do nej nechce alebo by som jej nedal, čo je potrebné, slušne odmietnem. Tu sa zišlo viac vecí, v prvom rade Srnky produkuje divadlo Mír, moja domovská scéna, autorom scenára a režisérom je Tomáš Svoboda, s ktorým sme sa síce pracovne nepoznali, ale ľudsky áno, a keď sme mali možnosť sa niekde stretnúť a prehodiť pár slov, vždy to bola sranda. Takže som vedel, že máme podobný zmysel pre humor, a teda že by bolo fajn urobiť niečo spolu. Nie som ten, kto si pýta prácu, ale v tomto prípade to zrazu prišlo, a ešte to malo veľmi zásadnú pridanú hodnotu, že mi chalani nechali na výber, koho chcem hrať.
To ma prekvapuje, vaša postava dirigenta, ktorý pri autonehode príde o očné viečka, pôsobí, akoby vám bola napísaná na telo...
Nie, vybral som si ju. A Tomáš Svoboda mi po nakrúcaní povedal, že on sám by mi bol ponúkol postavu úradníka, ktorý 90 % filmu vystupuje nahý. A tak som bol celkom rád, že som si mohol vybrať sám. Pretože sa musím priznať, že ja by som nedal to, čo pán Ferro (herecký predstaviteľ úradníka Robin Ferro, pozn. red.). Možno sa to pri práci, akú robím, nezdá, ale nie som úplne exhibicionista.
Herecký exhibicionizmus je tiež úplne iný typ exhibicionizmu ako vyzliekanie. Zvláštne je, že duševná nahota je oveľa nebezpečnejšia, avšak väčšina ľudí to prirodzene vníma naopak...
Presne tak. A možno práve preto je Robin Ferro môj hrdina. Poznám ho pätnásť rokov, viem, čo je to za chalana, aký je krehký, aj keď tak možno nepôsobí, a za to, že do toho šiel, má naozaj môj veľký obdiv. Pretože sa úplne odhalil nielen fyzicky, ale aj vnútorne, dal to tam s maximálnou dôverou.
A prečo ste si vybrali dirigenta?
Ak mám byť úprimný, tak preto, že som tajne dúfal, že sa naučím dirigovať. Tá profesia ma fascinuje a chcel som do nej viac preniknúť a zistiť, čo je za tým, čo to zahŕňa. Tú možnosť som dostal.
Ako sa naplnili vaše očakávania?
Nič ma nesklamalo. Mal som šancu preniknúť trochu hlbšie do tej profesie a hovoriť s dirigentmi, ktorí sú fakt výborní v tom odbore, dostal som pár hodín ich pozornosti a došlo mi, aká je tá profesia vlastne fyzicky náročná. Oni veľmi dlho stoja a fičia, a musia v tom byť emócie. Trošičku som sa to teda naučil a je to drina. A to som mal celkom jednoduché skladby oproti týmto profesionálom. Takže som k tomu získal ešte väčší obdiv. A najviac ma, samozrejme, fascinoval problém, ktorý riešila práve tá moja filmová postava.
Nedocenenosť?
Skôr tá nehoda očných viečok, to sa mi zdalo veľmi zábavné (postava dirigenta pri autonehode príde o očné viečka, lekári mu voperujú protézy, tie však pri každom pohybe veľmi hlasno cvakajú, takže dirigentovi znemožňujú robiť jeho profesiu, pozn. red.).
Aha, ale na začiatku bolo najmä to, že sa cíti nedocenený, a hoci podtitul filmu je „Aj blbec má právo na šťastie“, ten dirigent práveže nie je blbec v pravom zmysle slova...
Nie je, on je iba zúfalý, a ja som sa ho snažil tak hrať. Hoci je v niečom komický, snažil som sa dať doňho hlavne tragikomický nádych, aby vzbudzoval súcit a divák si povedal: „Ty vole, ja sa smejem, ale čomu sa to vlastne smejem?“
Tiež ste do toho zrejme premietli osudy množstva svojich kolegov, neraz márna túžba dosiahnuť svoj sen a presadiť sa, to je hlavné úskalie umeleckej profesie...
Určite. Najmä keď má niekto tú obrovskú ambíciu dosiahnuť uznanie v nejakom odbore alebo vo svojom zameraní, a ono sa mu nedostáva, napriek tomu, že nerobí o nič menej ako ten druhý.
Treba určitú dávku šťastia...
Presne tak, šťastie a aj dobré načasovanie a tiež to, koho v živote stretnete, či máte nejakú vnútornú charizmu, jednoducho veci, ktoré sú často neuchopiteľné a ktoré ani nemožno ovplyvniť. A tento môj dirigent je možno aj dobrý, ale jednoducho sa k tomu asi nevie dobre postaviť.
Vy ste toto šťastie mali. Kedy ste si prvýkrát pomysleli, že je všetko správne, že herectvo je vaša parketa?
Už na konzervatóriu som mal tú ambíciu, že mi ide o to, že mi to nie je jedno a chcem to robiť dobre. Takže som stále niekde vnútri tajne dúfal, že predsa keď mi to nie je jedno a keď tomu dávam energiu, pozornosť a čas, musí sa to nejako zúročiť. V osemnástich-devätnástich rokoch som si myslel, že to ono je, že som dostal angažmán v divadle. Po tom, čo som v tom angažmáne strávil nejaký čas, som zistil, že to ono nie je.
Potom prišiel kolega Albert Čuba s tým, že chce postaviť scénu, kde budeme robiť divadlo, aké chceme. Vtedy som si tiež hovoril: tak to je ono, dosiahnutie maxima. Urobili sme to, a zasa som zistil, že to ešte ono nie je. Takže to stále nejako narastalo, a mám pocit, že s postupujúcim časom som sa skôr naučil byť pokornejší. Uvedomujem si, že to, že tu dnes sedím a vy so mnou robíte rozhovor, nie je samozrejmosť a že je to jednoducho fajn, že vás zaujíma, čo si myslím. Pre mňa to fakt nestojí ani na peniazoch, ani na nejakej sláve. Pre niekoho je veľký úspech O2 arena, pre mňa to také „wow“ nie je...
Tiež ste ju vypredali možno skôr, než ste mali. Pre mnohých umelcov je to sen, cieľ, ku ktorému chcú postupne dospieť, a vy ste tým takmer začali...
Asi áno. Myslím si, že je to dané mojím skresleným pohľadom na to, čo robím. Ja to vôbec nemeriam optikou svojho veku alebo skúseností, ja to meriam optikou toho, koľko tomu dávam svojej vnútornej pozornosti, a to nemôže vedieť nikto iný než ja. Robím to tak od pätnástich rokov, čo som sa rozhodol, že budem robiť herectvo, a nič to nepreruší, nezastaví ani nepokazí. Dnes mám takmer tridsať a vlastne stále mám rovnako naivný pohľad ako v tých pätnástich, len som za ten čas stretol strašne veľa ľudí a strašne veľa z nich ma chcelo zneužiť alebo podraziť.
Veľmi veľa ľudí vie vytvoriť dojem, že sú priatelia, keď sa vám práve darí a oni majú pocit, že ste pre nich výhodný. A ja, pretože som na to pozeral stále tou naivnou optikou, som im dôveroval, takže so mnou pekne pozametali v mnohých ohľadoch. Niektoré z nich som pritom považoval za skutočne dôležité. Aj to vás posunie k väčšej pokore. Poviete si: aha, asi by si nemal byť taký ústretový a ochotný, každému všetko odkývať a sľúbiť, vždy na úkor seba, samozrejme. A teraz stojím pred otázkou, čo je viac. Viem, že mám obrovský problém so sebaúctou, a tak sa s tým posledné roky snažím nejako pracovať, ale zisťujem, že je to pre mňa veľmi ťažká úloha.
Ktorá z tých zrád bola natoľko zásadná, že vás donútila začať sa tým zaoberať?
Ja vlastne neviem, či to chcem hovoriť, ale veď nemusím nikoho menovať, to by ani nebolo slušné. Mal som jedného priateľa, respektíve som ho za priateľa celkom dlho považoval, bola z toho aj nejaká spolupráca, ten človek mi pomáhal manažérsky a podobne, a ja som sa po piatich rokoch dozvedel, že je to celé trochu inak, pritom som ho bral už ako rodinu. Už som sa mu zveroval, otváral, hovorili sme spolu o veľmi intímnych veciach, aké jednoducho nerozprávam kdekomu.