Išlo tam o zradu vašej dôvery alebo o peniaze?
Bola to kombinácia oboch. A to vás jednoducho zastaví. Navyše to prišlo v čase, keď som riešil nejaké zdravotné problémy, takže sa to nestretlo úplne dobre, skrátka keď naložiť, potom poriadne. Ale vo výsledku mi to pomohlo, som ostražitejší, aj keď to môže byť kontraproduktívne, možno je niekedy človek zbytočne zaujatý voči niekomu, kto si to nezaslúži, nuž ale to so sebou taká skúsenosť nesie. Na druhej strane som si vedomý toho, že aj ja som to pokašľal, už len tým, že som niečo nevidel, alebo možno aj zámerne prehliadal, práve kvôli tej osobnej väzbe. No kto si takú vec neprežil, nie je to nič výnimočné.
Na druhej strane vaši parťáci zo zoskupenia Tři Tygři, ktorí s vami hrajú aj v Srnkách, sú za tie dlhé roky už preverení. Čím sú pre vás tí praví a ako ste sa vlastne spoznali?
Tam opäť zohral rolu správny čas a správne miesto. Albert Čuba začal učiť na konzervatóriu zhruba v tom čase, keď som naň začal chodiť. Keď sme sa spoznali, mal vtedy toľko, koľko mám dnes. A ja som mal osemnásť. Začal vtedy učiť javiskový pohyb môj ročník, v ktorom sme boli spolu práve s Robinom Ferrom. Alberta sme obdivovali, ako študenti sme vtedy naňho chodili do divadla, bavil nás ako herec, takže keď nás začal učiť, bolo to super.
Vlastne od začiatku bol viac kamarát ako pedagóg, pristupoval k nám veľmi bezprostredne. Lenže v treťom ročníku, ktorý bol taký krízový a decká sa začali flákať, na tie jeho hodiny chodilo čím ďalej, tým menej ľudí, až sme ostali len my dvaja pionieri, Robin a ja. A keď už sme tretíkrát boli len takto v trojici, Albert povedal: Počujte, už tretiu hodinu ste tu len v tomto počte, vy dvaja už všetko viete, tak poďme na kávu. A fakt nás namiesto hodiny zobral na kávu. A tam niekde sme zistili, že máme podobný zmysel pre humor. Keď to veľmi skrátim, zveril sa nám vtedy, že už je dvanásť rokov v angažmáne a chcel by zmenu, že má túžbu robiť improvizačné divadlo a s nami by si to vedel predstaviť, pretože sme mladí, energickí, a to mu robí dobre. A tak sme začali hľadať názov a niekto navrhol Tři Tygři, taká blbosť. Prvý improvizačný večer sme usporiadali v ostravskom klube Heligonka, ľudia nám písali témy do klobúka a my sme podľa nich improvizovali. Tak to šlo nejaký čas, až prišiel covid. Robin si potom na Shakespearovských slávnostiach pri jednej scéne pretrhol väzy v kolene, takže ho zastúpil Vláďa Polák, ktorého som poznal ako herca Národného divadla v Ostrave. A keď sa Robin za trištvrte roka vrátil a my už sme boli zabehnutí s Vláďom, Albert rozhodol, že teda Tři Tygři budú štyria, ako mušketieri. Takže takto sme sa našli a už k sebe nejako patríme. Vláďu poznám najkratšie, Robina najdlhšie, v štrnástich sme sa stretli na prijímačkách. Spätne sme si však uvedomili, že sme sa vlastne stretli už v dvanástich na recitačnej súťaži.
Na základnej škole sa vám medzi spolužiakmi veľmi nedarilo. Robin Ferro bol teda vaša prvá spriaznená duša v živote?
Bol to určite prvý človek, ktorý bol na podobnej vlne. Mal rád humor ako ja a rovnako ako ja ho praktizoval takmer stále. Obaja sme už v tých pätnástich divadlo naozaj žrali, boli sme ním fascinovaní. Spájal nás aj podobný vkus na divadelníkov a podobný prístup k škole. Obaja sme boli rovnako zanietení, obaja chlapci z malého mesta, ochraňovaní rodičmi, a zrazu sme mali pocit, že sme dobyli veľkomesto a svet je náš. To nás s Robinom na úplnom začiatku spojilo a v nejakej podobe to pretrváva doteraz. A on, hoci je o niečo starší, ma má ako staršieho brata.
Pretože vy ste taká stará duša...
Asi áno, no.
Vždy to tak bolo? Keď si spomeniete na základnú školu, už tam ste mali iné uvažovanie, vnímanie?
Zrejme áno, hoci som to tak, samozrejme, nikdy nepomenovával. No často som to počúval z okolia, a keď už vám to hovorí dvadsiaty človek, začnete veriť, že na tom asi niečo bude. Ale nijako hlboko som to neanalyzoval, pretože pre mňa je to takto prirodzené, nemám tendenciu sa niekam tlačiť alebo nejako štylizovať, na to mám svoju profesiu, tam môžem byť, kto chcem. A v civile som rád sám sebou. Možno sa na tom podieľala aj výchova, mama ma vždy viedla k určitej vnímavosti, ale citlivý až precitlivený som bol asi odjakživa.
Dosť som vnímal, keď sa napríklad niekto s niekým pohádal. Aj keď sa snažil urobiť to tak, aby som to nevidel, vždy som to nejako vycítil. Tiež si veľmi živo pamätám, ako sme v škôlke mali dievčatko, ktoré bolo mentálne retardované, ostatné deti vrátane mojich kamarátov ho ponižovali. Bolo mi to veľmi nepríjemné, až nechutné. Nevedel som, čo mám robiť, bolo mi jej ľúto, a tak som sa s ňou začal kamarátiť. A tak sa posmievali aj mne za to, že sa s ňou kamarátim, že som idiot ako ona. Rozprával som to potom doma mame a ona bola rada, ako som reagoval. Takže som vedel, že som správne.
To je dosť statočné, ustáť niečo také voči väčšine vrátane kamarátov...
Myslím si, že sa na tom dosť podpísalo to, že ja sám som sa už od škôlky často stretával s rôznym podceňovaním mňa ako človeka, „ty na to vôbec nesiahaj, máš obe ruky ľavé“ a podobne.
Boli ste neohrabaný?
Asi, alebo možno veľmi aktívny, bolo ma všade veľa, malý obézny blondiačik, možno trochu idiot, ťažko povedať.
Odmalička vtĺkame deťom do hlavy, aká dôležitá je osobnosť, že na vzhľade nezáleží, a aj tak sa odmalička stretávame s tým, že nás všetci súdia podľa vzhľadu...
No jasne, že záleží. Mne to dávali najavo všetci odmalička, učitelia aj ostatní chlapci, moji kamaráti, s ktorými som chcel hrať futbal, ale nechceli ma, pretože to neviem. A keď to neviem, potom tam nepatrím. A tak som skúsil ísť inam, lenže tam ma tiež nechceli: „Sem sa nehodíš, budeš nám robiť hanbu tým, ako vyzeráš...“ Tak kam mám ísť? Čoskoro som si začal uvedomovať, že sa cítim veľmi sám. A veľmi často som sa uchyľoval k filmu, k rozprávkam, k príbehom. Ako decko som dokázal celú sobotu stráviť pozeraním videokaziet.
Mali ste nejakého obľúbeného hrdinu, s ktorým ste sa napríklad stotožňovali?
Jima Carreyho. Pretože on mohol byť čokoľvek. Mal som pocit, že on je tisíc ľudí v jednom. Raz hrdina, potom záporák, ale vždy nesmierne vtipný a energický, to ma ako chlapca fascinovalo, pretože som si myslel, že to niekde v hĺbke duše mám rovnako. A on ma v tom utvrdzoval. Vďaka takýmto jednoduchostiam, ktoré sú však strašne zásadné, asi dnes robím, čo robím.
Nejaké impulzy prišli tiež od vašich učiteliek, jedna vás dokonca nechala viesť celú vyučovaciu hodinu...
Áno, to už na mňa liezla puberta a začalo mi dochádzať, že moja sila je v humore, že tým si vždy získam spolužiakov, inak ma neprijali. Neučil som sa dobre, nebol som športovec, nereprezentoval som školu na žiadnych atletických pretekoch, na čo sa na našej škole dosť hľadelo. Buď si sa výborne učil, alebo si bol športovec. Ja som nebol ani jedno, mňa len bavilo baviť. A oni tomu hovorili, že som neposedný, že sa nechcem učiť a že radšej robím blbosti. Hovorili tomu blbosti alebo kraviny. A raz to došlo tak ďaleko, že ma spolužiaci počúvali viac ako pani učiteľku, a tak mi povedala: „Tak poď, je to tvoje.“ Ja som šiel, a bavila sa aj ona, tak veľmi, že mi vlastne odporučila, nech idem na umeleckú školu, že musím chodiť do „dramaťáku“, aby som tú energiu niekde vybil.
A tam sa to sa celé začalo, mal som nejakých jedenásť-dvanásť, keď som s deťmi prvýkrát hral divadlo, nejakú prihlúplu rozprávku o chrobákovi Pytlíkovi, ja som hral, samozrejme, chrobáka a pani učiteľka, ktorá ten krúžok viedla, čoskoro spozorovala, že mám tendenciu robiť si to dosť po svojom, že sa nedržím textu, aj keď som ho vždy vedel. Napomínala ma za to, a ja som oponoval, že mi ten pôvodný text nepripadá smiešny. A ona ma nakoniec nechala, nech si to teda mením, ako uznám za vhodné, dala mi tú šancu a dôveru, takže možno aj vďaka nej som dnes tam, kde som.
Ako ste sa potom s touto prípravou večného outsidera prehrýzli pubertou, balili dievčatá?
Ťažko. Keď sme potom v tých štrnástich-pätnástich začali flámovať ako partia, brali ma ostatní so sebou, len aby bola sranda. Páčilo sa mi tam napríklad nejaké dievča, ale vedel som, že je to úplne nereálne, že je tam jednoducho úplne iný borec, ktorý ju zaujíma, futbalista, trošku uličník, trošku frajer, trošku pankáč, to som ja teda práve nebol. A chcel som byť. Takže ma vzali, aby bola zábava, a ja som potom šiel domov sám. Bolo to trošku zúfalé. A keď som sa postupne našiel v tom, čo robím dnes, keď som pochopil, kto som, potom len tým, že som si to pripustil a rozvíjal to, zo mňa asi začala vyžarovať nejaká iná energia a situácia sa paradoxne obrátila. Začal o mňa byť záujem, ale ja som nechcel. Nie že by som robil ofuky, ale bol som taký ponorený v hraní a v divadle, že som nevnímal nič iné.
Na dnešné pomery ste sa otcom stali pomerne skoro, už v dvadsiatich štyroch rokoch...
Áno, veľmi som si to prial. Veľmi skoro som mal jasno v tom, že chcem dieťa, a dokonca som si aj prial dievčatko, čo sa mi splnilo.
Je rodičovstvo také, ako ste o ňom snívali?
Áno. A tiež je, samozrejme, niekedy náročné. Ale napriek tomu je to to najviac.
Čo je pre vás náročné?
Skĺbiť ho s mojou profesiou, s mojím časom. Ale ja veľmi lipnem na tom, aby to šlo, takže vzťahu s dcérkou profesiu absolútne podriaďujem.
Viem si predstaviť, že práve v herectve môže byť celkom ťažké vypnúť hlavu. Dokážete s dcérou byť vždy úplne duchaprítomný?
Už som sa to naučil, jednoducho som s Anežkou, takže nič iné nie je. Niekedy to ide horšie, ale vždy sa snažím, aby to na ňu malo čo najmenší vplyv. Jasne že som stále len človek, ale mám také pravidlo, že nekričím, nekážem, nevyčítam, o všetkom sa len rozprávame. Keď urobí niečo nie úplne kóšer, beriem to tak, že má päť, ešte sa len všetko učí, takže sa jej snažím vysvetľovať, že je dobre, že urobila chybu, že sa tým učí a že to tak jednoducho musí byť, aby sa to možno nabudúce podarilo. Proste hovoriť, stále a o všetkom hovoriť. Chcem s ňou mať taký vzťah, aby vedela, že má vo mne istotu.
Ste dva roky rozvedený. Máte tiež priestor na nový vzťah?
Mám, ale ja veľmi dobre viem, že to so mnou nie je jednoduché. Ale ide to.
Veľmi vami zamával rozvod?
Ani nie, určite sú v živote boľavejšie veci, tu nikto neumrel. Ľudia sa stretnú a rozídu a je to pomerne prirodzená vec, to my len máme taký pocit, že to má byť „nafurt“. Lenže ono to jednoducho niekedy nejde. A nie je to v tom, kto za čo môže. Jednoducho už to vyprchalo, už som necítil, že to je to, čo chcem žiť. Bolo to z mojej iniciatívy. Áno, bolo to nepríjemné, každého niečo také ovplyvní, ale ja, asi aj potom, čo som si v dvadsiatich prešiel smrťou otca, mám tú mierku, čo je znesiteľné, a čo už je príliš, trochu inde. Vzťahy sú vzťahy, tie sú komplikované vždy. A ak dvaja ľudia už nejako nevedia nájsť spoločnú reč, alebo ani nechcú, pretože už sú napríklad unavení alebo vyprchaní, a už chcú ísť inou cestou, je to úplne normálne. Blbé je, keď sú to rozchody na krv, keď to jedna strana úplne neunesie, potom už je to len vec ega. Ale aj to je ľudské.
Ako veľmi vás zmenil otcov predčasný odchod?
Zásadne. Človek si to asi neuvedomuje, keď je to čerstvé, ale s odstupom času to vnímam. Ako o veciach premýšľam inak, ako ich inak vyhodnocujem. Bolo pre mňa veľmi náročné vnútorne sa s tým zmieriť, a doteraz som to vlastne úplne neprijal. Žijem jednoducho s tým, že nie je a že to nemôžem zmeniť, ale neprijal som to. Nedokážem prísť na to, ako je to možné, prečo sa to stalo tak skoro. Možno veľa pracoval, neviem. Mrzí ma, že už nezažil nič z mojej kariéry, zomrel v čase, keď som sa ešte len začínal profesijne uplatňovať, takže už som ten úspech nemohol s ním zdieľať, nepoznal Anežku a ona ho pozná len z fotiek a rozprávania. Moja mamka, ktorá s ním bola od svojich šestnástich rokov, prišla o najbližšieho parťáka, otec bol jej manžel, kamarát, milenec, priateľ, všetko. A nič z toho všetkého zrazu nebolo. Otec mal štyridsaťpäť, keď ochorel, o dva roky neskôr zomrel. Nemám súrodenca, zrazu som mal pocit, že musím prijať všetku zodpovednosť. Vo svojich dvadsiatich som si myslel, že to všetko zrazu musím niesť sám, začal som riešiť veci, ktoré podľa mňa dvadsaťročný chlapec riešiť nemá, pretože ich možno ani nevie správne vyhodnotiť. Mamča sa zrútila a trvalo hrozne dlho, než nejako začala žiť, takže som mal strach, že prídem aj o ňu. Potom som začal pracovať, objavovali sa nezhody s priateľkou, bolo toho všetkého veľa naraz a ja som mal pocit, že to musím všetko vziať na seba a jednoducho to zvládnuť. A tak som to nejako dal, ale spätne ma to aj tak dohnalo. Až iks rokov po otcovej smrti som začal pociťovať nejaké príznaky toho dosahu, depresie, nejaké potlačené úzkosti.
Jednoducho ste si to neodsmútili...
Tak nejako. A zhruba o päť rokov neskôr sa to vrátilo ako bumerang. Zrazu tu bola kopa nejakých úzkostných stavov, ktoré ani neviem pomenovať, pretože neviem, odkiaľ idú. Vedel som, že ten smútok nejako priebežne vytesňujem, na trúchlenie nebol priestor, pretože stále bolo veľmi veľa iných dôležitých vecí. A ja som si furt hovoril „tak potom, potom si urobím čas“. Také „potom“ urobíte dvadsaťkrát, a ubehne päť rokov. A po tých piatich rokoch sa mi zrazu začali vracať intenzívne, živé spomienky, scény z nemocníc, z pohrebu, z umierania, pri ktorom som bol. Psychika je asi neuveriteľne komplikovaná, pretože mi to zrazu začalo úplne prebleskovať v hlave. Pritom sú to veci, o akých sa hanbíte hovoriť, pretože neviete, čo to je, či náhodou nie ste nejako mimo, až som si z toho vytvoril nejaký psychický problém, ktorý riešim vlastne až teraz, osem rokov po otcovej smrti.
A až tento rok ste mu napísali pieseň Už ti nemůžu svítit...
Áno, je to nejaký môj spôsob, ako sa s tým vyrovnať, pretože až teraz si to v sebe dokážem nejako pomenovať.
Bude aj na albume, ktorý teraz chystáte? Ako ste s ním ďaleko?
Bude. A myslím si, že som tak v polovici. Píšem texty a učím sa skladať aj muziku, technicky mi s tým pomáha výborný kolega Michal Sedláček, ktorý na rozdiel odo mňa vie ovládať rôzne programy a nástroje, ale texty sú vysoko autorské.
Čím to je, že vy všetci, čo pochádzate z Ostravska – napríklad David Stypka, Petr Fiala z kapely Mňága a Žďorp, Jaromír Nohavica, Marie Rottrová –, máte vo svojej tvorbe toľko melanchólie?
On sám ten kraj je melancholický, má takú vôňu, esprit. Ostrava, aj keď je rozkvitnutá a je krásny, slnečný deň, nesie v sebe niečo také, že viete, že to nie je úplne zadarmo. Že tam tí ľudia sú jednoducho zvyknutí vykopať si veci zo zeme, keď to veľmi zjednoduším. Nesú v sebe takú zemitosť, ale fajnú, sú rovní, málokedy narazíte na nejakého šmejda, aj keď tí tam, samozrejme, tiež sú, ako všade, avšak väčšina ľudí je tam rovných. Keď je im blbo, povedia vám: je mi na hovno, na nič sa nepýtaj, nechaj ma tak a uvidíme, daj mi čas. A keď im je fajn, potom sa rozdajú.