Ako vám táto tvrdá škola pomohla?
Veľa ráz sa mi stane, že mám divadelnú skúšku, ktorá sa končí neskoro večer, a jednoducho to treba vydržať. Herecký chlebíček je tvrdý, svet konkurzov tiež. Prvá veta našej pedagogičky na VŠMU bola: „Vy ste tu všetci sami za seba, ste si navzájom konkurenciou. Vaším cieľom nie je nájsť si tu kamarátov. Prejdú len tí najlepší.“ Na druhej strane – pozorujem Juraja Kemku, Lukáša Latináka, Vlada Kobielskeho a Roba Jakaba, ktorí sú spolužiakmi z herectva a aj po desiatkach rokoch spolu hrávajú v predstaveniach. A myslím si, že aj ich priateľstvo je pevné. Nič nie je čierno-biele.
Je manažment, z ktorého ste vyšli, úplne iný svet?
Tam nás učili nepodliehať emóciám. Museli sme mať presný plán, vedieť, odkiaľ a kam ideme a čo povieme. Oproti tomu je umenie svetom, kde neraz potrebujete zrazu vybuchnúť do nejakej emócie. Manažment bol super. Skvelé bolo, že naši pedagógovia nás hneď posielali do praxe. Povedali: „Choďte do korporátu, zakladajte si firmy, aby ste zistili, či pri tom chcete zostať.“ Na herectve to bolo absolútne naopak. Tam nám hovorili: nesmiete ísť točiť, nesmiete ísť do divadla.
To vám ale muselo ísť na nervy, nie? Hlavne ak ste na štúdium potrebovali peniaze.
Vôbec som tomu nerozumel. Prečo nám nedovolia zbierať skúsenosti? Toto bol fakt veľký kontrast. Na istý čas som štúdium prerušil a išiel točiť Panelák. Všetci sa čudovali: „Čo? Ty ideš točiť Panelák?“ A ja som vravel: „Jasné, a čo je na tom?“ Chcel som sa naučiť pracovať s kamerou, v ateliéri, vidieť, kde sú svetlá, reagovať na ne, zbierať skúsenosti, systematicky si budovať meno medzi režisérmi, nehľadať skratky, ale vytvárať základy – to, čo ma učili na manažmente. Vtedy to volali syndróm národného umelca, ktorý na VŠMU možno ešte stále panuje. Taká tá aura – ty si činoherný herec. Ty nemáš spievať muzikál, ty nemáš moderovať, ty nemáš hrať v denných seriáloch.
Pritom je herectvo také farebné, má toľko polôh, toľko žánrov. Ja si myslím, že základ je mať zmáknuté remeslo. Cítiť svetlo, byť prítomný v dialógu a zároveň uvoľnený. Až keď sa postavíte na javisko, zistíte, čo to znamená hovoriť zvučným hlasom. Až keď sa prvýkrát uvidíte na televíznej obrazovke, zistíte, čo je to civilné herectvo. Preto som za to, aby sa človek čo najskôr stretol s realitou a praxou.
Kedy sa cítite najviac sám sebou, plný života?
V každej sekunde môjho života. Nie je nad to, keď máte vedľa seba človeka, ktorý vás rešpektuje takého, aký ste, za čo vďačím Dominike. Ja som naozaj človek šialených nápadov, snov a plánov, ale ona ma nikdy nechcela meniť, a tak som mohol ostať sám sebou. Keď je človek sám sebou, keď veci robí tak, ako ich cíti v srdci, tak nemôže šliapnuť vedľa, vtedy ho ľudia najskôr prijmú, vtedy to najviac funguje. Ukazuje sa mi to v živote, na javisku, či moderujem alebo hrám s kapelou. Keď sa mi chce skákať, skáčem. A keď sa mi chce niečo povedať, poviem to.