Odpísala?
Napísala mi: „Ale ja som to tak nemyslela, to bol len fór, želám vám všetko dobré.“ Všimnite si, že akonáhle vystúpime z anonymity, začíname sa rozprávať normálne. Preto sa vždy zamýšľam nad tým, prečo sú ľudia na sieťach takí zlí – sú nešťastní, smutní? Myslím si, že evolučne je v nás zakódovaná socializácia. Ak mal človek okolo seba komunitu, vždy ho niekto ochránil, pomáhal mu. Takto rástli kmene, dediny, spoločenstvá, mestá, štáty. Máme túžbu po pozornosti a spoločenstve a aj dnes nám to môže chýbať. No a toto sú všetci tí dedkovia, ktorým chýba pozornosť ich synov či vnukov.
Častokrát nejakú pozornosť dostanú len vtedy, keď na Facebooku alebo pri obede vytiahnu Putina a Ukrajinu alebo inú kontroverznú tému. Vtedy sa zrazu všetci zaujímajú o to, aby zmenili jeho názor, strhne sa hádka a nevedomky sa naplní aj evolučná túžba po sociálnej interakcii. Preto, keď niekto povie: „Ja nechápem, ako môže môj otec tomuto veriť,“ pýtam sa: A kedy si mal naposledy na neho čas? Tak vidíš. Ty si ho nemal, ale niekto iný si našiel čas, aby sa s ním „porozprával“.
Znie to, akoby ste s týmto mali vlastnú skúsenosť.
Samozrejme, mám. Aj mne sa ukázalo, že človek, na ktorého som si čas nenachádzal, si našiel svoju skupinu niekde inde.
A napravili ste to?
Vyskúšal som to – treba sa človeku poctivo venovať. Áno, je to beh na dlhú trať, ale naozaj to zaberá. Určite to zaberá lepšie ako ten prvý spôsob, čím myslím ignoráciu a hádky. Žiaden politik, žiadna ideológia či iná kontroverzná téma nestojí za to, aby sa medzi sebou hádali priatelia, susedia či rodičia s deťmi.
Treba na to asi veľkú trpezlivosť.
Hlavne sa treba zamyslieť. Aký má napríklad význam, že dám na Facebook svoj prísny názor? Ľudia sa dosekajú, každý k tomu niečo pripíše a nikam sa nedostaneme. Stane sa len to, že som si ukojil svoje ego a povedal som si, čo som potreboval povedať. Podľa mňa funguje skôr mravčia práca, keď, povedzme, sedím s ľuďmi a poctivo debatujem. Napríklad homosexualita. Neverili by ste, ale pre mnohých ľudí je toto stále veľká téma. Stalo sa mi to – jeden celkom rozumný chlapík raz prehlásil, že keby mu syn priniesol domov priateľa, tak je „synom smrti“. Aké mám možnosti? Vynadať mu za jeho skostnatené názory a povedať, nech je rád, že je jeho syn zdravý?
Dá sa. Radšej som však vytiahol príklad môjho kaderníka, ktorý žije so svojím priateľom, ale v jeho živote je toho oveľa viac než jeho orientácia. Stará sa o šesť detí, berie ich na výlety, vychováva ich, stará sa o svoju 90-ročnú babičku a dokonca chodí do kostola, robí charitatívne podujatia a pomáha, kde sa len dá. Debata trvala asi hodinu a dospeli sme spoločne k tomu, že homosexuáli sú ľudia ako my a hádam nie sú všetci úplne nanič. Za mňa je cesta v tom, že sa zamyslím, prečo človek myslí, ako myslí. Je to oveľa účinnejšie, ako keby som mu povedal: „Počúvaj, ty homofób jeden, spamätaj sa!“
Ste zaujímavý príklad toho, že urobiť výhybku sa dá kedykoľvek. Ako 25-ročný manažér s vysokou školou pracujúci v korporáte ste sa rozhodli dať výpoveď a zároveň sa prihlásiť na VŠMU a skúsiť herectvo. To je vec, ktorá mi príde veľmi sympatická, ale aj neprezieravá – tam je predsa strašne malá pravdepodobnosť, že vás prijmú. Prečo ste to urobili?
Možno ste niekedy mali pocit v živote, že ste na niečo zabudli, že niečo má byť inak. Ja som s týmto pocitom každé ráno vstával, sadol som si do kancelárie, dve hodiny som robil a potom som cítil nepomenovateľné prázdno. Skúmal som v sebe, čo má byť v mojom živote inak. Bolo to veľmi silné a bol to zároveň môj hnací motor. Prečo práve herectvo? Neviem. Keď som ešte ako študent manažmentu raz zašiel s chalanmi do mesta na pivo, zbadal som na Ventúrskej budovu VŠMU a z nejakého dôvodu som vošiel dnu.
Pozeral som si na dverách mená tých, ktorí tam učia… O niekoľko rokov som mal silný pocit, že musím niečo zmeniť. Vtedy som začal chodiť s mojou partnerkou Dominikou, ktorá práve finišovala konzervatórium a logicky sa chystala na VŠMU. Vďaka nej som pričuchol k hereckému svetu, chodieval som s ňou do divadla, videl som celý ten background. Vtedy už som mal aj kapelu, s ktorou som hrával, čiže nejakým spôsobom ma tento performatívny svet zaujal. Nadobudol som pocit, že by to mohla byť práca pre mňa. Na VŠMU nás prijali oboch.
Bolo vám na VŠMU stále len dobre?
Nie. Málokto si vie predstaviť, čo to je prísť ako 27-ročný medzi 19-ročných ľudí na školu, ktorá pracuje s emóciami, osobnosťou, vnútrom človeka. Ja som v tom čase pracoval ako manažér, vybavoval som veci na úradoch, na župe, pre všetkých som bol „pán Bača“. Riešil som veľké projekty.
Moje meno nájdete aj na mape top sociálnych inovátorov Slovenska. No a potom som prišiel na VŠMU, kde som bol Bača, človek, ktorý nie je talentovaný, nič nevie. Dostával som otázky typu: „Prečo ste sem prišli? Už ste na to starý, vykašlite sa na to.“ Rozumel som, prečo to robia.
Prečo?
Cieľom je rozbiť škrupinu a dostať z človeka to, čo je v ňom. Ale aj keď tomu rozumiete, je to veľmi tvrdá skúsenosť. Keďže to bola moja druhá vysoká škola, musel som si ju platiť. Bolo to 2000 € ročne. Raz sa mi črtala práca na leto, ktorú som fakt veľmi potreboval. Dohodol som si pohovor, na ktorý som mal ísť priamo zo školy. Sedel som na poslednej hodine o šiestej večer. Už mal byť koniec, ale profesorka stále hovorila.
O 18.30 som sa nesmelo prihlásil, že mám naplánované stretnutie. Ona povedala: „Ak odídete, zajtra sa už nemusíte vracať.“ Toto bola vec, na ktorú som nebol pripravený ani zvyknutý. Musel som si často hrýzť do jazyka a pracovať so svojím egom, pretože inak by som tam neprežil. Je to fakt ťažký svet. Ale nemôžem povedať, že to, čím som prešiel, mi do života nič nedalo.