Tak im sľubovali…
No hneď ako sa ocitnú vo víre vojny, polovica pomrie. Druhá polovica pochopí, o čo tu ide, až keď už je neskoro. A dnes niekto dokáže napísať na sociálnu sieť, že si tú vojnu niekto zaslúži. Nie! Nikto si to nezaslúži, nikto to nechce, nemáme to nikomu priať. Nemôžeme o vojne takto tliachať. Remarque majstrovsky zachytil ten totálny paradox a nezmysel, keď sa vojnová fronta posúvala o metre tam a potom o metre naspäť, a medzitým zomierali ľudia.
Je to desivé. Toľko ľudí, toľko básní, piesní, románov, filmov a obrazov sa snažilo zachytiť hrôzy vojny, aby sa ľudia poučili a už sa to nikdy neopakovalo. A nám to nestačí. Stále máme pocit, že to, že sa to niekomu deje, je v podstate normálne. Samozrejme, hrdinovia to deklamujú v statuse na Facebooku s mobilom v ruke a na gauči v obývačke…
Myslíte si o sebe, že máte empatiu? Chcete rozumieť ľuďom, pátrate po ich motiváciách?
Vždy sa snažím vnímať aj tú druhú stranu. Premýšľam o nej. A ako som už povedal, ľudia vo svojej podstate nie sú zlí, sú len nešťastní. Aj tí, ktorí sú hnusní na sociálnych sieťach, sú v podstate obete. Už sa mi stalo, že som pani, ktorá na mňa škaredo reagovala, napísal súkromnú správu. Lebo som ju na jej profile videl ako dámu, ktorá má na kolenách vnučku. Spýtal som sa jej teda, či by chcela, aby jej vnučka vyrastala vo svete, kde sa ľudia takto spolu rozprávajú. Že aj ja mám mamu, ktorá si dokonca číta komentáre pod mojimi fotkami, lebo je hrdá, že jej synovi sa niečo takéto podarilo, a či som tú pani niečím urazil, keď na mňa takto reaguje.