Všimla som si, že aj veľmi príjemná, nekonfliktná relácia plná múky, cukru a dobrých emócií, ako je Pečie celé Slovensko, môže mať na sociálnych sieťach kruté komentáre. A že nie vždy ostávate ticho…
Áno, zareagoval som, ale nie s hnevom. Vysvetlím: mám totiž pocit, že ľudia sú tak trochu obeťami celého tohto systému. Nerozumejú, ako fungujú sociálne siete. Moja mamina má napríklad dodnes pocit, že keď niečo vidí na sociálnych sieťach, znamená to, že som jej to poslal ja (úsmev). Povie mi: „Vyskakujú mi tu takéto vitamíny na kĺby, vraj sú výborné,“ a my sa potom musíme vracať k tomu, že „mami, vyskakuje ti to pravdepodobne preto, lebo si nakupovala v e-shope a teraz ti to systém ponúka.“ Niekedy ani netreba nakupovať, stačí, že si prezeráte príspevky a pri niektorom spomalíte.
Sociálna sieť okamžite vie, že vás niečo zaujalo, a už len analyzuje, čo bolo v tej chvíli na obrazovke, a také príspevky vám bude podsúvať. Takže sa ani trochu nečudujem, že starší, ale aj mladší ľudia majú skreslený pohľad, často sa aj hnevajú – a ani vlastne nevedia prečo. Sociálne siete im hovoria: Hnevajte sa… títo a títo za všetko môžu. Každý v tej svojej vlastnej bubline. Preto hovorím, že sú tak trochu obeťami. Myslím si, že strašne veľa by sa vyriešilo, keby na dva týždne padol celý Facebook aj Instagram (úsmev).
Narážala som na „škandál“, keď si jedna súťažiaca požičala hotový krém od kolegyne. Ľuďom to zrazu obrovsky prekážalo.
Áno, ale povedzme si úprimne – takéto veci, ako požičať si niečo alebo si pomôcť, sa diali v každej jednej sérii a bolo to v poriadku. A ako človek, ktorý bol priamo na mieste činu, som sa snažil divákom, ktorým sa niečo nezdalo, objasniť, akým spôsobom sa sčítavajú body našich porotkýň a aj to, že šou sa točí na 10 kamier, 12 hodín a 2 dni za sebou, ktoré sa potom musia zostrihať do 80 minút. Nech v tom nevidia niečo, čo tam nie je. Ostrá reakcia ľudí súvisela aj s tým, že to urobila súťažiaca Viki, ktorá je z Ukrajiny. Prišlo mi to voči nej nefér a bolo smutné čítať komentáre typu: Ja to už ani pozerať nejdem, lebo je to určite vopred dohodnuté. Určite vyhrá.
To je samozrejme úplná blbosť. Ale opäť. Nie sú to len ONI. Myslím si, že aj my sme tak trochu obeťami sociálnych sietí. Tak ako ONI nevnímajú kontext, možno ho niekedy nevnímame ani my. Hovorievam si – čo ak aj ja žijem v nejakej bubline a mám pocit, že toto je pravda a toto nie, a pritom je to celé úplne inak? Preto si myslím, že musíme byť kritickí aj sami k sebe. Veľmi opatrní. Áno, máme právo na svoj názor. Ja ho mám tiež. Ale je to len názor, ktorý je spochybniteľný a dokonca ho človek môže časom aj zmeniť. Jediné, čo musíme rešpektovať vždy, je veda a vedecké fakty. Aj o nich sa môže debatovať, ale vo vedeckých kruhoch, na vedeckých konzorciách a odborných fórach a nie pod príspevkom na Facebooku.
Vieme, že Pečie celé Slovensko hľadá súťažiacich do ďalšej série. Tešíte sa na tento kolotoč?
Pravdaže. Vyzerá to tak, že bude aj ďalšia séria. Možno by som bol rád, keby sa to celé trochu osviežilo, aby sme ponúkli aj niečo nové. Hoci pečenie má asi výhodu v tom, že keď máme šťastie na dobrú dvanástku, tá podrží celú šou a netreba nič umelo vytvárať. A ešte by som rád pripomenul, v súvislosti s tým, prečo mi ostré komentáre v tomto prípade pripadajú také smiešne. Tu naozaj nejde o autá alebo veľké výhry. Víťaz prvej série, Miňo (Miroslav Macuľa, pozn. red.), odišiel domov s kuchynským robotom! To najdôležitejšie, čo si súťažiaci odnášajú, sú priateľstvá a to, čo sa počas súťaže naučili. Nie, táto šou nepotrebuje veľké divadlo.
Na Slovensku máme neskutočné množstvo šikovných ľudí a tí, ktorí začali piecť práve vďaka šou Pečie celé Slovensko, sa za tých 5 sérií vypiekli tak, že sa už chcú prihlásiť, vyskúšať si náš stan a veruže sa aj hlásia. Zatiaľ sme mali vždy skvelých finalistov. Úžasné osobnosti s príbehmi a najmä so srdcom. Aktuálna víťazka Janka Simová sa do šou dostala až na druhý pokus. To ešte viac približuje myšlienku, že v súťaži sú vítaní ľudia, ktorí sú šikovní a pochádzajú z bežného života.
V lete tohto roku by mal do kín prísť film Generál Golian, v ktorom hráte pobočníka dôstojníka Michala Petra. Aká to bola skúsenosť? Ako sa vám to robilo?
Výborne. Točili sme na skvelých lokáciách po Slovensku, v Rakúsku – napríklad aj pri Skýcove, s ktorým som mal takú akoby rodinnú skúsenosť. Môj dedo bojoval v SNP. Síce nám o tom veľa nerozprával, ale vieme, že so svojou partizánskou skupinou bol v lesoch pri Skýcove. Preto mi to prišlo veľmi silné – takéto miesto, táto historická udalosť, len úplne iné okolnosti. Pretože mňa tam nalíčia, dajú mi kostým a idem sa hrať, že som vojak. Ale dedo to celé prežil naostro a nikto nevedel, ako to celé dopadne. Pre mňa to bolo veľmi silné a osobné.
Bol to pre vás výzva aj fyzicky?
Michal Petro, ktorého hrám, bol zaslúžilý vojak a legionár. Jediné, čo mi režisér zdôraznil, bolo to, že by bolo dobré, keby som sa fyzicky líšil od všetkých tých okolo, ktorých hrali útli mladí študenti, dobrovoľníci, v podstate nevojaci. Preto som kvôli tejto úlohe pribral asi sedem kíl, aby som bol trošku mohutnejší ako ostatní, a veľmi ma teší, že mi režisér a producenti dovolili robiť si vlastné kaskadérske kúsky. Takže síce dobitý, ale s úžasnými zážitkami.
Čo myslíte, dokázali by sme dnes obstáť v podobných podmienkach ako naši starí a prastarí rodičia, keby o niečo išlo? Veď to ani nebolo tak dávno.
Neprestáva ma prekvapovať, ako ľudia rýchlo zabúdajú. Fakt to nebolo dávno, keď jedlo nebolo samozrejmosťou a kvalitné jedlo už vôbec nie. A potom v supermarkete vidíte nielen mladých, ale aj generáciu, ktorá si tú dobu, keď nič nebolo, zažila, prehrabávať sa zlostne medzi banánmi a odhadzovať tie, na ktorých je malá čierna škvrna. Rýchlo sme si zvykli na komfort a možno zabúdame na vďačnosť.
Strašne sa bojím toho, že ľudia začnú mať rešpekt až vtedy, keď začne byť zle. Ja som si aj kvôli tomuto SNP projektu pozeral viacero vojnových filmov, napríklad adaptáciu Remarquovho románu Na západe nič nové. Chlapci sú celí nadšení, chcú ísť do vojny, lebo si myslia, že to bude zážitok.
Tak im sľubovali…
No hneď ako sa ocitnú vo víre vojny, polovica pomrie. Druhá polovica pochopí, o čo tu ide, až keď už je neskoro. A dnes niekto dokáže napísať na sociálnu sieť, že si tú vojnu niekto zaslúži. Nie! Nikto si to nezaslúži, nikto to nechce, nemáme to nikomu priať. Nemôžeme o vojne takto tliachať. Remarque majstrovsky zachytil ten totálny paradox a nezmysel, keď sa vojnová fronta posúvala o metre tam a potom o metre naspäť, a medzitým zomierali ľudia.
Je to desivé. Toľko ľudí, toľko básní, piesní, románov, filmov a obrazov sa snažilo zachytiť hrôzy vojny, aby sa ľudia poučili a už sa to nikdy neopakovalo. A nám to nestačí. Stále máme pocit, že to, že sa to niekomu deje, je v podstate normálne. Samozrejme, hrdinovia to deklamujú v statuse na Facebooku s mobilom v ruke a na gauči v obývačke…
Myslíte si o sebe, že máte empatiu? Chcete rozumieť ľuďom, pátrate po ich motiváciách?
Vždy sa snažím vnímať aj tú druhú stranu. Premýšľam o nej. A ako som už povedal, ľudia vo svojej podstate nie sú zlí, sú len nešťastní. Aj tí, ktorí sú hnusní na sociálnych sieťach, sú v podstate obete. Už sa mi stalo, že som pani, ktorá na mňa škaredo reagovala, napísal súkromnú správu. Lebo som ju na jej profile videl ako dámu, ktorá má na kolenách vnučku. Spýtal som sa jej teda, či by chcela, aby jej vnučka vyrastala vo svete, kde sa ľudia takto spolu rozprávajú. Že aj ja mám mamu, ktorá si dokonca číta komentáre pod mojimi fotkami, lebo je hrdá, že jej synovi sa niečo takéto podarilo, a či som tú pani niečím urazil, keď na mňa takto reaguje.