Takže to hneď zafungovalo?
Áno, asi aj preto, lebo to bolo uvoľnené. Bolo to zároveň výnimočné – ten kasting sa totiž odohrával v čase covidu, keď hercom a moderátorom na kastingoch išlo o veľa. V tom roku som zarobil asi štyri eurá, takže každá ponuka práce v sebe niesla aj existenčný tlak. Keď je človek pod tlakom, snaží sa vyhovieť a urobiť to, čo sa od neho očakáva.
Bola to náhoda, že ma zavolali doobeda ako záskok a že som mohol tento kasting absolvovať nanečisto. Boli sme tam ako záskok, vlastne o nič nešlo. A vyšlo to. Potom ešte bolo potrebné získať výnimku z BBC, aby sme mohli moderovať ako dvaja muži, pretože zvyklosťou britskej relácie The Great British Bake Off sú mužsko‑ženské dvojice.
Keď už sme teda pri kastingoch, ako prežívate chvíle, keď počujete: „Fajn, my sa vám ozveme,“ a potom je dlho ticho a nakoniec z toho nič nie je?
Už je to predsa len trošičku iné, dnes už veci vnímam inak, ale v mojich začiatkoch – či už išlo o Búrlivé víno alebo Panelák – som každú rolu vnímal ako niečo, čo mi ako začiatočníkovi môže zmeniť život. Takže som si naozaj často hovoril: čo ak je toto tá kľúčová záležitosť? TEN projekt?
Aj dnes do každého kastingu idem naplno, ale postupom času som sa naučil prijať aj to, že všetko je tak, ako má byť. Treba jednoducho veriť, že veci sú tak, ako majú byť. Aj keď to vyzerá úplne inak, než sme pôvodne chceli.
Často sa hovorí: neboj sa, keď sa zatvoria jedny dvere, druhé sa otvoria. Ale sú chvíle, keď sú zatvorené všetky dvere okolo a človek má na účte pár eur. Toto ste už určite zažili…
No jasné. To sa dialo práve v čase covidu a tiež mi nebolo ľahko. Nikomu nebolo, kultúra vtedy naozaj trpela. Vtedy som mal v zásade dve možnosti – buď budem doma čakať na zázrak, alebo niečo vymyslím sám. Vtedy som vymyslel seriál pre deti Robin. Začal som sám písať scenáre, strihať videá, produkovať, zohnal som si štáb aj kameramana, celé som to zorganizoval, nahral ešte aj hudbu a potom to ponúkol STVR.
Malo to veľký úspech. Seriál dodnes používajú policajti preventisti, keď chodia do škôl rozprávať deťom o situáciách, ktoré riešia, pretože pes Robin ich zažil v seriáli. Takže áno, niektoré veci sa niekedy zdajú beznádejné, ale stále si myslím, že tlačiť na pílu je zbytočné a vždy je to aj vec pohľadu a možno aj trpezlivosti. Potvrdzovalo sa mi to aj napríklad v hudbe.
Ako?
Málokto vie, že ja som začínal s umením ako muzikant. Mal som z hudby rovnakú radosť, keď som hral v skúšobni v garáži, kvôli ktorej sme mesiace zbierali obaly od vajíčok, aby sme ju odhlučnili, alebo v krčme pre šiestich ľudí – ako teraz, keď máme stovky, niekedy tisícky divákov na veľkých akciách.
Tento rok mi dokonca moju autorskú pieseň vzali do éteru aj slovenské rádiá. Na rádiu Expres sa moja pieseň Nechávam ťa stala slovenským hitom týždňa. Keď z toho máte naozaj radosť, tak hráte a tvoríte a je vám viac-menej jedno, či to potom len hádžete na YouTube, alebo sa z toho stane naozajstný televízny alebo hudobný projekt. Podstatné je, že vidíte zmysel a nevnímate to len ako príležitosť zarobiť si peniaze alebo zažiť slávu.
Máte to tak aj s moderovaním? Že radosť je rovnako dôležitá ako punc tej akcie?
Jasné, platí to aj pre hudbu, aj pre moderovanie. Nedávno som sprevádzal hostí na Silvestra v prestížnom hoteli, ktorý je súčasťou celosvetovej siete tých najluxusnejších hotelov na svete, nielen ako moderátor. Aj s mojou kapelou sme hrali a zabávali hostí aj na tanečnom parkete a keď sme si potom o polnoci štrngali a tešili sa z nového roka, všetci sme si uvedomili, že takto pred siedmimi rokmi sme hrávali po podnikoch pre podgurážených Angličanov, ktorí sa tam oblievali pivom, sami sme si nosili aparatúru a dostali sme za to dvadsať eur.
A dnes Kempinski. Rovnako to mám aj s moderovaním. Začínal som u nás v Galante na podujatiach ako Míľa pre mamu či lampiónový sprievod, ale čo je dôležité, radosť z toho, že tú prácu môžem robiť, som mal plus-mínus rovnakú. S chalanmi ako kapela fungujeme takmer 20 rokov a sme nielen kolegovia, ale aj skvelí priatelia, preto to funguje.
Plesová sezóna je v plnom prúde, tak by som chcela vedieť, ako vám býva, keď zaznejú plesové odrhovačky. Počuť Ona ľúbi pomaranče dvakrát za večer je jedna vec, ale každú zimnú sobotu, to je úplne iná káva…
Ja to mám rozdelené. Buď chodím len moderovať, alebo som moderátor a zároveň účinkujem s kapelou. Keď hráme, vždy sa snažíme, aby to nebolo veľmi o odrhovačkách. Ona ľúbi pomaranče ani Dlouhá noc nehráme (úsmev). Máme to celé naaranžované tak, aby sme zapojili ľudí a aby to malo aj nejakú umeleckú hodnotu. Ale nechcem tým povedať, že nejaké piesne alebo žánre odsudzujem. Máme veľa rôznorodých plesových zážitkov. Hrali sme napríklad Ples Spišiakov, kde sme si zahrali s orchestrom Gustava Broma, ale potom aj ples v malej dedinke Nedožery – Brezany. Obe tieto akcie mali obrovské čaro.
Takže či poľovníci alebo folkloristi, vždy to môže byť dobrý žúr?
Presne tak. Znie to možno ako klišé, ale ja sa naozaj snažím pozerať na hostí, ktorým moderujem, alebo na návštevníkov koncertu, kde spievam, ako na ľudí a fakt s každým sa snažím nájsť spoločnú reč. Keď sa nastavíme tak, že „ja som tu a ty si inde“, dialóg sa vedie veľmi ťažko. Ja mám naozaj pocit, že ľudia, ktorí sa prídu baviť do hotela v Tatrách, sa bavia presne tak isto ako ľudia v malej obci na Slovensku. A hudba má úžasnú moc, že ich všetkých na ten krátky čas dokáže spojiť.
Tiež sa vám zdá, že najlepší pocit z ľudí dostanete skôr vtedy, keď idete medzi nich a normálne sa s nimi rozprávate, ako vtedy, keď si čítate, čo píšu na sociálnych sieťach?
Ja by som veľmi polemizoval nad slovným spojením „realita sociálnych sietí“. Dokonca som mal nedávno nachystaný silvestrovský vinš – želal som sebe aj ľuďom zdravie, šťastie a ešte to, aby sme konečne pochopili algoritmus sociálnych sietí.
Ako to presne myslíte?
Keď na Facebooku natrafíme na nejaký príspevok, ktorý poburuje, je neslušný, uráža, šíri hystériu alebo klamstvá a nám to tak veľmi vadí, že jednoducho potrebujeme pod ten príspevok napísať náš názor a postaviť sa na stranu pravdy, tak spôsobíme len to, že ho uvidí ešte viac ľudí. Každý jeden komentár navyše pod takýmito príspevkami spôsobuje, že ten príspevok algoritmus sociálnej siete vyhodnotí ako atraktívny, keďže naň ľudia reagujú, a tým pádom ho bude ponúkať ďalším a ďalším, lebo je tam predpoklad, že reagovať bude ešte viacej ľudí.
A toto vedia politici, političky, tenisti, tenistky, potomkovia politikov… Keby si ľudia uvedomili, ako to funguje, bolo by to fajn. Nehovoriac o tom, že by mali vedieť aj o armáde „brigádnikov“, ktorých úlohou je len prihadzovať do kotla, naštartovať diskusiu pod príspevkom. Je to len hra na čísla, dosah a predaj reklamy. Čím väčší dosah, tým lepšie sa predáva reklama.