Na prezentácii knihy Dunaj, k vašim službám o seriálovom zákulisí odznelo, že tento projekt sa dá ešte dlho „ťahať“. A my, ktorí sme naň „namotaní“, v to dúfame. Dokedy teda?
Do 80. rokov 20. storočia a tam ho prepojíme so Sľubom. (Smiech) Toto je náš obľúbený interný vtip. Ale vážne – samozrejme, neviem úplne odhadnúť, koľko rokov či desaťročí dokážeme ešte plávať dejinami v rytme Dunaja. Avšak myslíme si, že pred nami je stále veľký potenciál a mnohé zaujímavé dejinné udalosti.
Nelimitujeme sa koncom vojny ani ničím iným, vieme flexibilne reagovať na divácky záujem. Pokiaľ divákov bude baviť Dunaj pozerať, nás to určite bude baviť písať a točiť.
Koľko ľudí vytvára tento fascinujúci dej, ktorý s takým napätím a nedočkavosťou sledujeme?
Na projekte sa autorsky podieľa približne 10 – 12 ľudí v závislosti od konkrétnej série. Od začiatku však seriál zastrešuje šéfka hranej tvorby Evita Twardzik a riaditeľka Centra výroby skupiny Markíza Alexandra Dubovská. Potom vstupujem do procesu ja ako kreatívna producentka; hlavným scenáristom je Jozef Koleják, pod ním máme štyroch tzv. „storylinerov“ – autorov, ktorí pripravujú dlhodobé linky. Scenáre píšu štyri dialogistky a finalizuje ich editorka. Našou úlohou teda je, aby si divák neuvedomoval, že každú epizódu píše iná kombinácia tvorcov – storylinerov a dialogistov.
A na to dohliadate vy?
Áno, na to sa – popri iných povinnostiach kreatívneho producenta – snažím dohliadať ja spolu s editorkou, aby sme udržali rovnaký štýl, jazyk a kontinuitu medzi jednotlivými dielmi a sériami. Ide o kolektívne dielo a treba sa vedieť prispôsobiť tónu Dunaja. Nie je tu priestor, aby sa niekto autorsky predvádzal. Všetci sa snažíme ísť v línii toho, čo sa nám osvedčuje a na čo sú diváci i hereckí predstavitelia postáv zvyknutí.
Zladiť toľko ľudí v tíme je zaujímavá výzva, ale zdá sa, že vo veľkej miere sa nám to darí. Veľmi sa tešíme, že naša práca je odmenená diváckou sledovanosťou, lebo je naozaj intenzívna. Niektorí diváci možno majú zjednodušenú predstavu o tom, ako scenár vzniká, alebo sa – podľa niektorých reakcií napríklad na sociálnych sieťach – domnievajú, že režisér príde ráno na pľac a dohodne sa s hercami, čo si dnes zahrajú. V skutočnosti sú však za každým scenárom týždne a mesiace príprav, diskusií, písania a prípadného upravovania.
Niektorí herci sa radi chvália tým, že si svoje repliky upravujú. Máte takých aj v Dunaji?
Myslím, že v Dunaji máte týchto „prepisovačov“ o čosi menej (Smiech), lebo všetci si uvedomujú zodpovednosť voči projektu. Chápu, že ide o dobový seriál, ktorý stojí na konkrétnych udalostiach. Každý scenár nám zároveň komentuje historička zo SAV, docentka Eva Škorvánková, a my sa snažíme jej odporúčania v maximálnej miere uplatniť.
Nie je preto pravdepodobné, že si niekto spontánne vymyslí niečo vhodnejšie, lebo všetko, čo je napísané, má zmysel a prešlo viacstupňovou kontrolou. Samozrejme, ak sa pri nakrúcaní predsa len ukáže, že replika je zbytočne dlhá a v danej emócii by herec niečo povedal inak, alebo má ten pocit režisér, úpravy smerom k väčšej prirodzenosti či dynamike (bez zmeny významu) sú úplne v poriadku. Scenáre nie sú vytesané do kameňa, ale myslím si, že priestor na improvizáciu je v prípade Dunaja skrátka o čosi menší ako v iných projektoch.
