V tomto type dramatického dobového seriálu proste nie je vítaná.
Áno, a navyše tým, že náš dej je často opradený tajomstvami, ktoré odhaľujeme len postupne, musíme si dávať veľký pozor na to, kedy čo odznie a kto čo vie. Takže nepovzbudzujeme hercov k vylepšovaniu (Smiech) a skôr sa snažíme, aby na to ani nemali dôvod. Herci už majú svoje postavy pevne uchopené a my sa naozaj usilujeme písať texty tak, aby im sedeli. Pri písaní si preto neustále kladieme otázky typu: Povedal by to takto Walter? Povedal by to takto Holubec? Povedala by to takto Klára?
Máte na to čas?
Musíme mať – je to nutné a niekedy aj vtipné, keď sa vžívame do postáv a ako autori medzi sebou argumentujeme: „Nie, ona by to takto nepovedala!“ Základom je pre nás čo najviac dodržať nastavenie charakterov, dobu, ktorú hráme, a situácie či emócie, v ktorých sa postavy ocitajú.
Zrejme naivne som sa nazdávala, že každý zo scenáristov má pridelené svoje postavy, pre ktoré píše.
Možno sú projekty v zahraničí, kde sa to tak robí, ale u nás to tak nie je – že by scenárista písal len jednu linku alebo jednu postavu. Dunaj vzniká tímovo. Dialogisti dostávajú k dispozícii podklad pre jednotlivé obrazy scenára – tzv. storyline – ako recept, podľa ktorého píšu vždy celý jeden diel.
Všetci majú prehľad o všetkom.
Presne tak, a musia si študovať veci dopredu aj dozadu. Všetci si musíme všetko pamätať a zorientovať sa v tom, keď pri písaní aj výrobe skáčeme z jedného scenára na druhý. Je to naozaj kolos, veľmi prepojený mechanizmus. Všetci teda píšu všetkých, akurát sú v procese ľudia ako ja a editorka, ktorí sa vo finále snažíme, aby bol jazyk unifikovaný a divák nemal pocit, že každú časť píšu iní ľudia, hoci reálne to tak je. Pomáha nám pri tom aj diskusia na výrobnej porade, kde scenár predstavujeme štábu a je šanca na prípadné korekcie.
S Dunajom ste spojená pracovne, ale pokiaľ človek robí niečo rád, zákonite mu to prirastie k srdcu. Prirástli vám k srdcu aj niektoré postavy?
Bavia ma všetky, ale zrejme podobne ako u hercov platí, že obzvlášť si autori „užívajú“ záporné postavy. Baví nás vciťovať sa do Holubca či Waltera, lebo je to šanca vyskúšať si komunikáciu v polohách, ktoré vo svojom reálnom živote, našťastie, nepoznáme. Ale, samozrejme, fandíme aj dobrým postavám!
Ja mám napríklad veľmi rada Alenku (Lesana Krausková), ktorá si stále zachováva svoju nevinnosť a optimizmus. Je osviežujúce sledovať, že aj v ťažkých časoch niekto nestráca vieru v dobro. To je niečo, čo by sme si mohli zachovať aj pre náš reálny život – že sa nikdy netreba vzdávať a treba sa snažiť vidieť v ľuďoch to dobré. Tento princíp uplatňuje aj ďalšia mne veľmi sympatická postava, vždy zásadový Rudolf Kučera. A tiež mám rada dvojicu Bočkayovcov, Imricha a Irenu, ktorí si teraz prešli veľkou tragédiou, keď pri bombardovaní Bratislavy prišli o syna.
Ako matku troch detí ma ich bolesť veľmi zasiahla. Scenáristi si v takomto prípade musia ešte pred hercami pripustiť tragédiu, o ktorej píšu, a pýtať sa: „Aké slová by som ja vtedy použila? Čo napísať, aby to vyznelo autenticky?“ Tými veľkými emóciami sme si však prešli nielen s nimi, ale aj s inými postavami...
A mnohé z nich ste po tragickom úmrtí zo scenárov definitívne vymazali. Ich predstaviteľom sa z Dunaja neodchádza ľahko.
Niektorí si aj poplakali. Avšak aj pre nás je to zakaždým pocit straty. Postavy, ktoré sme stvorili, sme si obľúbili a pri rozlúčke s nimi sa v niečom cítime ako pozostalí. Musíme sa však vyrovnať aj s tým, že už nie sú súčasťou Dunaja – pretože aj odchod obľúbených hrdinov vychádza z našej ambície neprekresľovať túto ťažkú časť našich dejín naružovo.
Treba si pripomínať, aké to bolo tragické obdobie, koľko strát a bolesti prinášalo. Aj naším seriálom sa aspoň malou troškou snažíme prispieť k tomu, aby sa jeho hrôzy už neopakovali.
