Keď sme si dohadovali rozhovor, plánoval si ho podľa toho, ako tvoje deti spia, aby si sa neukrátil o čas byť s nimi. Preto sa stretávame o pol deviatej večer. Si teda „prítomný“ otec?
Všetko, čo robím, robím pre svoju rodinu. A najmä všetko robím s radosťou, ktorú potom vyžarujem do rodiny. Deti vidia tatina, ktorý je happy, a odráža sa to aj na nich. Tak je to i s láskou, ktorá medzi mnou a Abbie je už 20 rokov. Ona ma naučila takto žiť. Predtým som pravú lásku nepoznal. Deti vidia, ako sa k sebe správame, koľko času s nimi trávime, a sú naším zrkadlom. Každý večer idem k nim do izby, keď už spia, sadnem si tam a nasávam pokojnú energiu, ktorá z nich ide. Je to pre mňa až istá forma meditácie. Trávim s nimi všetok čas, keď nepracujem. A keď cestujem aj na druhý koniec sveta, je to len preto, aby som sa o ne postaral a mali sa dobre.
Najstarší je Noah, za ním brat Jessie a pred dvoma rokmi k nim pribudla sestrička Daisy. Priniesla malá princezná aj inú energiu do rodiny?
Keď sme sa s Abbie v roku 2006 v Düsseldorfe prvýkrát stretli, bola to okamžitá láska. Vtedy sme ešte netušili, že práve tam sa začína náš najväčší spoločný príbeh, príbeh rodiny. Už vtedy sme vedeli, že raz deti budeme chcieť, len sme nevedeli kedy. Časom po narodení Noaha a Jessieho sme si povedali, že by bolo krásne mať ďalšie dieťa – možno dievčatko. Tento zázrak sa naozaj stal. Úplne nás všetkých zmenila. Vidím, že aj chlapci sú pri nej nežní, jemní, láskaví. I my ako rodičia sme iní.
Pred narodením prvého syna si mal vôbec predstavy o tom, aký by si mohol byť otec?
O otcovstve som nevedel nič a s Abbie sme si neprečítali ani jednu knižku. Obidvaja sme vyštudovaní muzikáloví herci, sme veľmi emocionálne založení, preto sa len nechávame unášať životom a predpokladáme, čo by mohlo byť dobré pre deti. Trošku sa to zmenilo, keď najstarší začal chodiť do školy. Museli sme sa oboznámiť so školským systémom. Vyrastal som totiž v Holandsku, manželka v Anglicku, takže tam to bolo iné. Trebárs my sme mali v škole známkovanie od 1 do 10 s tým, že 10 bolo najlepšie. A taktiež iný je aj jazyk. Noah je druhák a po slovensky skloňuje lepšie ako ja. Opravuje ma, to je dobré.
Keď si ty bol malý, ako ste sa doma rozprávali?
S rodičmi hlavne po slovensky, ale s bratmi sme komunikovali iba po holandsky. V škole som bol obklopený najskôr holandčinou, neskôr počas štúdií v Nemecku nemčinou. Angličtinu som sa učil v škole a z titulkov v televízii. Dokonca po holandsky vždy počítam, trebárs vo fitku alebo pri choreografii.
Rodičovská láska je bezhraničná, no silný je určite aj strach. Kedy si sa o ne najviac bál?
Keď mala Daisy šesť týždňov, ochorela a musela byť dlhší čas v nemocnici na pľúcnej ventilácii. Bolo to strašné obdobie a dodnes sa mi o tom hovorí len veľmi ťažko. S RSV vírusom bojovala na áre na Kramároch, kde lekári odviedli neuveriteľnú prácu, za čo sme vďační. Dnes je dcérka našťastie úplne v poriadku. Zažil som už niekoľko ťažkých životných rán, a nielen v súvislosti s deťmi. Keď otec navždy odišiel alebo keď moja sestra zomrela v štyridsiatke po ťažkej chorobe, uvedomil som si, aký je život krehký. Práve preto je pre mňa rodina vždy na prvom mieste.
S bratmi ste rozlietaní po svete. Kedy ste sa ostatne všetci stretli?
Fungujeme hlavne online, telefonujeme si. Ale čochvíľa bude mať mamina osemdesiatku, tak riešim, že by sme sa mohli stretnúť v Nemecku, kde žije. Najďalej to má brat, ktorý je v USA. Ďalší býva v Amsterdame a najstarší neďaleko Viedne.
Do akej miery ťa ovplyvnilo detstvo strávené v Holandsku? V čom si typický Holanďan?
Tým, že ekológia je v Holandsku veľmi silná téma, odmalička ju mám v sebe aj ja. Keď ideme s našimi deťmi na prechádzku do lesa, chlapci automaticky berú palice a vrece, aby mohli zbierať odpadky. Okrem toho som vymyslel ekologickú šou Eco Tour, ktorá prostredníctvom hudby a divadelných predstavení vysvetľuje školákom, ako sa o prírodu starať, ako ju rešpektovať. Projekt produkujem, a keď mi to čas dovolí, aj v ňom účinkujem.