Ako vyzerala tvoja detská izba, ktoré hviezdy viseli na plagátoch na stenách a s ktorými z nich sa ti podarilo už stretnúť?
Najprv to bol Batman s Michaelom Keatonom. Do kina v našom malom mestečku Venlo ma prvýkrát zobral brat. Keď som zacítil vôňu popcornu, nechápal som, čo je to za chrám (smiech). Presne si pamätám, kde som sedel. Keď sa začali reklamy, myslel som si, že to už je film. Potom prišiel do kín Jurský park od režiséra Stevena Spielberga. Každý deň som klopal na dvere kina a pýtal sa, kedy film vyradia z ponuky, aby som si domov mohol zobrať model brány, ktorý tam mali vystavený.
Poznali ma už všetci pracovníci (úsmev). Keď mi raz povedali, že ho už nepotrebujú, otec bránu naložil do auta a priniesol mi ju domov do izby. To bolo niečo! Tento rok sa mi po polročnom vybavovaní podarilo dostať do ateliérov Stana Winstona v Los Angeles, kde vznikli všetky dinosaury z Jurského parku, ale aj postavy z filmov Terminátor či Predátor.
Vidieť tie makety naživo bol splnený sen. Dokonca mi ukázali originálne výkresy, podľa ktorých ich projektovali. Mohol som držať Oscara za najlepšie vizuálne efekty za film Jurský park z roku 1994. Bolo to presne na moje narodeniny. Plakal som od šťastia.
Ktorá bola prvá svetová star, ktorej si mohol položiť aspoň jednu otázku?
Prišlo to úplnou náhodou, nikdy som nemal také ambície. Keď som pred siedmimi rokmi začínal pracovať v TV JOJ ako moderátor Ranných novín a redaktor Top Star, rozmýšľal som, čo môžem divákom ponúknuť. Mám rád popkultúru, filmy, a tak som sa pokúsil získať akreditáciu na filmové premiéry v Londýne, ktoré som dovtedy len sledoval. Prvá bola premiéra filmu Creed v Londýne. Keď som na červenom koberci zbadal Michaela B. Jordana, zavolal som naňho, on sa zastavil a odpovedal mi na tri otázky. Hneď po ňom prišiel Dolph Lundgren a tiež sa pristavil. Ostatní kolegovia len nechápavo pozerali, ako sa mi to podarilo, pretože som bol nováčik. Ale ja som bol len sám sebou – prirodzený. A to platí dodnes.
Už niekoľko rokov za sebou si získal akreditáciu na Oscary, čo je veľká vec a nepochybne udalosť plná nezabudnuteľných zážitkov. Keby si mal vypichnúť len jeden moment, ktorý to bude?
Držal som v ruke sošku Oscara, ktorú získal Mark Coulier za film Chudiatko, a to za najlepší mejkap a vlasový styling. Nezabudnuteľné boli aj krátke, úplne náhodné stretnutia s moderátormi Oscarov, ako sú Jimmy Kimmel či Conan O‘Brien. Mám veľa zážitkov.
Vybavuješ už teraz, aby si sa tam dostal aj v roku 2026?
S tým som začal hneď po skončení ročníka 2025. Hoci som tam bol už štyrikrát osobne, neznamená to, že automaticky dostanem akreditáciu znova. Každoročne ide o veľmi prísny proces.
Stali sa ti za tie roky nejaké trapasy?
Vždy som extrémne pripravený. Na trapasy nemám čas. Pokyny sú veľmi jasne dané, čo je dovolené a čo nie. Zbytočne som nikdy neriskoval. Stalo sa dokonca, že dvoch redaktorov vyhodili, pretože sa na Instagram odfotili so svojou akreditáciou, čo je prísne zakázané.
V obklopení hollywoodskych hviezd pracuje aj tvoj starší brat, ktorý žije v LA. Povie ti občas nejaké pikošky?
Alan robí pre značku Zegna priamo na Rodeo Drive a nielen na Oscary oblieka Justina Biebera, Leonarda DiCapria, Arnolda Schwarzeneggera a iných. Je však viazaný mlčanlivosťou, takže nepovie nič. Keď však chcú celebrity prísť k nim do obchodu, zatvoria, aby ich nikto nerušil. U brata vždy prespím, keď som v LA. Na začiatku mi veľa radil, keď som tam niečo potreboval. Dnes už Los Angeles poznám ako Bratislavu.
Pripraviť sa na rozhovory s hercami znamená mať napozerané množstvo filmov. Stíhaš sledovať všetky, ktoré chceš a potrebuješ?
Keby sme tu teraz nesedeli, bol by som v kine. Alebo si po uložení detí pustím film doma. Je to pre mňa vášeň, ale aj súčasť mojej práce. Každý jeden film vždy dopozerám do konca.
Nikdy si z kina neodišiel skôr?
Sedím tam až do posledného titulku. Viem totiž, koľko je za tým práce, a každý si zaslúži aspoň takúto vďačnosť od diváka.
Pre mnohých je tvoja práca ako džob snov. Viem, že ty si tie svoje každoročne píšeš na papier. Prezradíš, ktoré sa ti splnili a ktoré budeš prepisovať znova?
Večer 31. decembra si s Abbie vždy povieme svoje sny a túžby na ďalší rok. Napíšeme ich na papier, zalepíme do obálky a odložíme. Ešte predtým si však prečítame, čo sme si želali v predchádzajúcom liste, ktorý potom symbolicky spálime. Sú to veľmi osobné veci, ktoré zostávajú len medzi nami. Väčšina z nich sa aspoň v nejakej podobe splní. Tento zvyk som priniesol do našej rodiny.