Keď sme sa dohadovali na termíne rozhovoru, ledva si rozprával. Už si sa z toho dostal. Máš teda osvedčený trik, čo na tvoje hlasivky najlepšie zaberá?
Vtedy si nedávam nič studené, ale inak sa tomu nebránim. Hlasový pokoj je tiež dobrý liek. Hlasivky musia byť totiž vytrénované, rozcvičené. To je, ako keď človek chodí do fitka. Za bežných okolností mi tiež určite pomáhajú pravidelné hodiny spevu.
Aj taký ostrieľaný spevák má stále svoju učiteľku spevu?
Ja áno. Pani Gogová má pre mňa vždy nachystané dychové i hlasivkové cvičenia, aby bol hlas čistý, zrelý a vydržal odspievať aj dvoj- či trojhodinové koncerty.
Mnohí športovci sa po aktívnej kariére chytia trénerstva. Vieš si predstaviť, že ty by si raz bol hlasovým koučom pre trebárs začínajúcich spevákov?
Hlasovú techniku by som určite nemohol učiť. Sám sa mám stále čo učiť. A to ešte najmenej 30 rokov (smiech).
Či na súkromné hodiny spevu chodila aj talianska legenda, spevák Drupi, netuším. Nenašla som o tom žiadnu zmienku. Ale na tvojom Instagrame som našla, že si sa ocitol uňho doma. Ako sa to udialo?
Chlapci z kapely i moji najbližší vedia, že Drupiho milujem. Jeho pesničkou Piccola e fragile som im neraz „ničil“ život. Pamätám si, že ako malý chlapec som s obľubou počúval, keď jeho pesničky hrali v Slovenskom rozhlase. Bol mi sympatický jeho prejav i „chrapľák“. Možno si niektorí pamätajú, že pred štyrmi rokmi som sa s ním stretol v šou 2 na 1. Bolo to neskutočné prekvapenie. Odvtedy sme v kontakte, teda s jeho manažérom Davidem. Raz prijal naše pozvanie na koncert na Nitrianskom hrade. A teraz mi zavolal, či by som mal záujem o pesničku Facciamo la pace, ktorá je o tom, aby neboli na svete konflikty. Urobili sme taliansko-slovenskú fúziu. Zvuk sme nahrali na Slovensku a v Taliansku sme nakrúcali videoklip. A v rámci toho nás pozval k sebe domov.
Obdiv k nemu ťa nakopol, aby si sa učil taliančinu?
Skúšal som, ale nikdy to nedospelo do štádia, aby som vedel rozprávať. Keď sme však nahrávali túto skladbu, preložil som si ju, aby som rozumel, o čom spievam. Tak je to aj s inými jeho pesničkami, ktoré sa mi páčia.
Keby sa fanúšikovia chceli z tvojich sociálnych sietí dozvedieť ďalšie pikošky, zrejme ostanú sklamaní. Veľmi ich „nekŕmiš“.
Máš pravdu a určite je to chyba, pokiaľ ide o mladšie publikum. Mám v sebe veľkú autocenzúru. Neraz natočím, kde som, a aj rozmýšľam nad tým, že to zverejním, no nakoniec sa mi to zdá trápne a všetko mažem. Zrejme to veľmi riešim. Potreboval by som niekoho, kto by ma v tomto nakopol.
Cítiš, že prílišná sebakritika ťa niekedy doslova zväzuje?
Občas áno. Potom sa situáciu snažím odľahčiť humorom, ktorý nebýva vždy pochopený. Do mnohých vecí sa ani nepúšťam, lebo sa na seba pozerám príliš kriticky.
Vždy to tak bolo? Máš pocit, že to vychádza už z výchovy?
Nedokážem to takto posúdiť. Detstvo som mal v pohode, aj prísne, aj voľné. Mám skôr pocit, že to prišlo vekom. Neraz si poviem, chvalabohu, že neexistovali sociálne siete, keď som mal dvadsať. To bol iný rokenrol. Dúfam, že nikde nič nie je zaznamenané. Ktovie, aký smelý by som bol vtedy v uverejňovaní príspevkov (smiech).
Tvoj starší syn Mário má akurát po dvadsiatke. Vedieš s ním debaty, na čo všetko si má dávať pozor, aby sa vyhol „prúserom“?
Keď bol v puberte a išiel v mojich šľapajach, občas omyloch, snažil som sa to riešiť, dohovárať mu. Ale potom som si povedal, že asi sa viac naučí, keď sám takpovediac padne na hubu. Veď ho nemusím vždy zachraňovať. Iba tak si najlepšie uvedomí, kde je hranica. Prešiel si rôznymi skúsenosťami, no už má iné priority. Má priateľku, chodí do práce, prenajali si byt. Som spokojný.
Takže ty si žil viac na hrane ako on?
Skôr som žil dosť za hranou (smiech). Narobil som aj hlúposti, zažil som pády. Bolo to divoké, ale poučil som sa.
Čo považuješ za najväčší omyl?