Bol som veľmi tvrdohlavý, nedal som si poradiť. Pre hudbu som odišiel zo školy. Bola to kravina. No nebol som jediný. Potulovali sme sa s kamarátmi kade-tade, chodili sme z práce do práce. Vystriedal som veľa zamestnaní. Robil som napríklad závozníka v domácich potrebách, v autoumyvárni i na zametacom vozíku v obchodnom reťazci. Myslím si, že v tom období som si začal uvedomovať, aká je dôležitá pokora.
Vtedy si veril, že raz tá hudba vyjde a budeš si ňou zarábať?
Nikto z nás v kapele netušil, že hudbou sa dá vôbec živiť. V hlave sme mali len slávu a dievčatá. Chceli sme vidieť plno ľudí pod pódium, ktorí si budú spievať naše pesničky. Prvé koncerty v krčmách a kluboch sme odohrali za pivo, párky a benzín. To, že za to môžu byť aj peniaze, prišlo neskôr. Keď sa nás raz niekto opýtal, aká je naša suma, nechápali sme, čo tým myslí.
Mal si plány školu dokončiť?
Áno, aj ma prijali na konzervatórium. Skončilo sa to tak, že popri skladaní hudby, koncertovaní a rodine som už nemal čas študovať. Asi som v tomto trochu lenivý. Na rozdiel od mojej manželky. Lucka sa po absolvovaní konzervatória a jednej vysokej školy prihlásila na ďalšiu. Ale nič nie je stratené. V budúcnosti sa možno nechám nahovoriť na univerzitu tretieho veku (smiech).
Svojim chlapcom si prízvukoval, aké je vzdelanie dôležité? Respektíve, aby mali remeslo v rukách?
Presne tak. Starší Majo má 25 rokov, chodil šesť rokov na konzervatórium a potom si ešte urobil dva roky nadstavby – muzikálový spev. Nepôsobí v tejto brandži, ale podľa mňa to príde. Zatiaľ pracuje vo fabrike, sám si to vybral. A mladší Chrisík má deväť a pol roka. Stále mu hovorím, aké je dobré vedieť veľa informácií. Aj sa spolu učíme, ak potrebuje pomôcť.
Pomáhaš tiež doma s prípravami na Vianoce?
U nás to má na starosti Lucka. Zdobí celý dom, miluje piecť a variť štedrovečernú večeru. Teším sa nielen na Vianoce, ale už na advent. Cítim, že po hektickom roku sa zas trošku všetci stíšime.
Aké zvyky ste si každý z vás do svojej rodiny priniesli?
Lucka priniesla to, že na Štedrý deň chodíme so synom večer za dvere, zaklopeme a musíme povedať básničku, ktorú mi každoročne zopakuje, aby som ju vedel (smiech). Pustí nás dovnútra, zasadneme k štedrovečernému stolu. U nich doma mali zvyk, že žena a deti počas večere nemohli od stola vstať. Takže servírovanie je na mne. V našej rodine sme zas rozhadzovali do každého kúta orechy pre šťastie, zdravie a štedrosť. A taktiež sme dávali pod obrus peniaze. To som teda priniesol ja.
Aký si vo vymýšľaní a v dávaní darčekov? Počúvaš celý rok signály, ktoré ti manželka vysiela, čo by si chcela pod stromčekom nájsť?
Som presne opačný typ (smiech). Moja žena mi naposiela rôzne obrázky a linky, čo všetko sa jej páči, ale mne akoby nedochádzalo, že by som jej niečo z toho mohol kúpiť na Vianoce. Tesne pred sviatkami panikárim a zisťujem od jej kamarátok, čím by som ju potešil. Ostatné roky sme sa dohodli, že si kúpime maximálne jednu drobnosť alebo ani nič a spoločne si darujeme zážitok. Povieme si, kam by sme chceli ísť, a počas roka výlet absolvujeme. Darčeky v našej rodine kupujeme väčšinou len deťom.
Keďže svokry sú predmetom mnohých vtipov, povedz ešte na záver, aká je tá tvoja? Zvyknete tráviť Vianoce spoločne?
Mám naozaj dobrú svokru. Nemal som s ňou žiadny konflikt. Zrejme aj preto, že sme nikdy spolu nebývali (smiech). Pomáhame si, navštevujeme sa a určite to takto bude aj tento rok. Keď k nám príde, vždy chce s niečím pomôcť. Ja som radšej, keď si vyloží nohy a oddychuje.