Hoci si spieval v angličtine, sám o sebe tvrdíš, že po anglicky nevieš. Ako to teda je? Veď pri nahrávaní albumu v New Orleans si sa nestratil.
Keď ide o hudbu, je to veľmi jednoduché. Angličtinu som sa naučil iba cez hudbu. Keby sme mali tento rozhovor robiť po anglicky, nevedel by som sa tak vyjadriť. Povedal by som ti asi len polovicu z toho, čo mám na mysli.
Ako ťa americkí muzikanti prijali medzi seba?
Ako svojho kolegu, uznávali ma, brali moju hudbu, hoci sme sa stretli po prvý raz. Predtým som poznal len jedného, ktorý mi so všetkým pomohol. Jamison Ross bol ešte v roku 2018 na Bratislavských jazzových dňoch. Veľmi som sa aspoň na chvíľu túžil začleniť medzi domácich muzikantov v kolíske džezu, no nevedel som ako. Párkrát som tam už v minulosti bol, ale nestačilo mi zaspievať si v klube. A tak som napísal pesničky, dal som ich otextovať v angličtine, napísal som Jamisonovi, ktorý je aj producentom, a on súhlasil s nahrávaním. Zohnal štúdio, mladých muzikantov, ja som prišiel a išlo to. Všetci sme hrali s nasadením. Pre mňa to bol mimoriadny zážitok.
O tebe je známe, že sa rád obklopuješ mladými kolegami. Prečo?
Pokiaľ ide o spevákov, oni ma väčšinou oslovia, že by so mnou chceli spolupracovať. Keď máš na mysli hudobníkov, už 50 rokov si ich do kapely vyberám ja. Moja zásada je, aby boli všetci odo mňa lepší. Iba tak ich môžem obdivovať a učiť sa od nich. Mladých si vyberám preto, lebo majú iný názor na hudobný svet, a páči sa mi, že pokračujú v tom, čo kedysi moja generácia začala. Vekový rozdiel medzi nami je niekedy i 60 rokov.
Tykáš si s nimi?
Každému navrhnem tykanie a je len na nich, či tak budú robiť alebo nie. Napríklad saxofonista Rado Tariška mi prednedávnom po 20 rokoch povedal, že by mi už chcel tykať. Hovorím mu, veď to si mohol hneď na začiatku, ale vravel si, že to nezvládneš.
Vnímaš generačné rozdiely medzi vami?
Nie, nemám pocit, že keď pracujeme, tak ja som starý a oni mladí. Nemám rád reči typu: „Dnešná mládež je úplne iná...“ Toto keď počujem, hneď dotyčného zastavím, že aj my sme boli mladí, aj my sme boli iní, no je to súčasť nášho bytia. Kolegom dávam priestor na to, aby sa realizovali, aby sme hrali tak, ako si oni predstavujú. Inšpirujeme sa navzájom.
Umelci sa veľakrát vyjadrujú, že by boli veľmi neradi, keby sa aj ich deti vybrali rovnakým smerom. U teba to bolo ako?
Ani ja som po tom netúžil, ale niekedy tomu nezabrániš. Nič sa nedá robiť nasilu, lebo deti ti to raz môžu vyčítať. Najstarší syn Peter je muzikant. Miško je filmový strihač a žije v Kanade. V jeho prípade som trošku zakročil, aby sa vyhol hudobnej brandži. Po maturite urobil prijímačky na konzervatórium do Prahy. Odhovoril som ho, aby nestrácal čas druhou strednou školou, ale pokračoval v štúdiu ďalej. Navyše sa mi zdalo, že nejavil o hudbu taký veľký záujem, ako by som si predstavoval. Po týždni štúdia sa teda vrátil do Bratislavy. Nakoniec získal dva vysokoškolské diplomy, išiel do sveta a dôležité je, že sa uplatnil. Dcéra Katka má v hudbe veľký prehľad a je súčasťou tímu Bratislavských jazzových dní. Najmladší syn Paľo je sochár.