Keby si si to pred rokmi nerozmyslel, dnes by sme boli kolegovia. Aj ty si totiž pracoval ako novinár. Neľutuješ zmenu?
Nie, lebo už počas vysokej školy som zistil, že hudba je pre mňa taká dôležitá, že sa v nej chcem uplatniť. Mojou prvou voľbou ešte pred novinárčinou bola Stavebná fakulta na STU, takže som stavebný inžinier. Potom som sa zamestnal v rozhlase ako redaktor vedy a techniky a postgraduálne som vyštudoval žurnalistiku.
Veda a technika ťa zaujíma dodnes?
Nie veľmi.
Znalosti stavebného inžiniera sa ti niekedy zišli?
Postavil som dom, ktorý už síce nemám, ale vtedy som si myslel, že využívam know-how zo študijných čias. Inak som veľmi stavebníctvu neškodil.
Novinárska zvedavá duša však stále v tebe ostala?
Myslím, že áno. Keď ma niekto osloví na rozhovor, stále som zvedavý, akým smerom sa bude uberať. Keď je totiž novinár tvorivý a naštuduje si niečo o mne, dokáže urobiť rozhovor ako nikto pred ním. Najradšej sa však bavím o hudbe, lebo keby som nebol muzikant, ani ty by si ma neoslovila. Všetky ostatné veci sú možno pre niekoho zaujímavé, ale necítim potrebu ich ventilovať cez médiá, i keď nemám žiadne tajomstvá.
Vďaka hudbe sa stále držíš v takej dobrej kondícii?
Hudbe vďačím za veľa vecí. Aj za to, ako žijem, aj za to, v akej som kondícii. Nič zvláštne som pre to nikdy nerobil, iba som žil striedmo.
V akom zmysle?
Nikdy som nefajčil, už roky nepijem vôbec alkohol. Nemal som žiadne neresti, ktoré by mi mohli škodiť. Navyše odmala som bol vychovávaný ako takzvané opatrné dieťa. Moja mama sa o mňa veľmi bála, a tak mi neustále hovorila: „Nebež, neskáč, nechoď vysoko atď.“ Nechcela, aby som si ublížil, takže mi nikdy nekúpila ani bicykel.