Chystáte niečo vlastné?
Uvidíme. Je jasné, že mediálna scéna sa za posledné roky veľmi zmenila. Keď som začínal, dostať sa do veľkého média, ako je televízia, bolo niečo výnimočné. Dnes je veľa ľudí, ktorí varia online, iným spôsobom a pre iné publikum – a často majú pocit, že to robia lepšie ako tí pred nimi. Ešte neviem, či sa pustím do niečoho nového. Možno áno. Mám pomerne jasnú predstavu, čo by som chcel urobiť. Ale či k tomu skutočne dôjde, ukáže až čas. Musíme si to dobre spočítať, premyslieť zo všetkých strán, či to stojí za tú námahu. Hlavne na to zohnať peniaze.
Ak sa to podarí, urobíme to. A ak nie, potom nie. Priznám sa – láka ma to. Aj keď som už boomer, vidím, že online priestor má obrovský potenciál. Chcel by som si to vyskúšať. Hovorím si: Keď to funguje ľuďom, ktorí to robia, prečo by to nemohlo fungovať aj mne?
S moderátormi Patrikom Hezuckým a Milošom Pokorným robíte podcast Lepší to už nebude, pomenovaný po slávnom filme. Komu ten názov napadol?
To bol môj nápad. Mám rád Jacka Nicholsona a ten film ma vždy bavil. Je pravda, že názov Lepší to už nebude dnes môže znieť trochu pesimisticky – obzvlášť v čase, keď sa všetci tvárime, že svet je neustále pozitívny a zaliaty slnkom. Ale tak to vôbec nie je myslené. Je to skôr realistický pohľad – existuje veková skupina ľudí, ktorá si jednoducho uvedomuje, že už to lepšie nebude. Čo nie je dôvod na paniku. Ani to neznamená, že sme zbytoční alebo že máme hádzať flintu do žita. Naopak – musíme sa s tým naučiť žiť a ideálne si z toho ešte robiť trochu srandu.
Napadlo mi – aj v súvislosti s tým filmom – že Lepší to už nebude má vlastne aj trochu gastronomický presah. Veď tam padne legendárna hláška: „Začala sa krabia sezóna!“
Ja viem, čo to v Marylande znamená, zažil som to na vlastnej koži, je to náboženstvo. Áno, je to skvelý film. Baví ma stále ten typický Nicholsonov polosarkastický tvrdý prejav. Tá jeho postava je vlastne úplne neznesiteľná, ale zároveň aj dojemná. Takýto typ filmov by sa dnes už asi nenakrútil. To je jednoducho preč. Alebo sa niečo stane a zase sa začnú robiť normálne veci.
Máte rád sarkazmus?
Milujem ho. Vo väčšine prípadov totiž sarkazmus hovorí veci, ktoré sú úplne pravdivé – len trochu iným tónom. Problém je, že dnes máme všetci hlavu rozvŕtanú politickou korektnosťou a veľa ľudí sa bojí povedať veci tak, ako naozaj sú. A to je podľa mňa škoda. Ako spoločnosť týmto veľmi škodíme sami sebe.
Máte rád aj nekorektný humor?
Samozrejme. Zbožňujem napríklad Montyho Pythona a podobné veci. Ale úprimne – čo to vlastne je, „korektný humor“? Podľa mňa niečo také ani neexistuje. Ja jednoducho len nechcem robiť láskavý humor Českej televízie.
Svet gastronómie býva dosť tvrdý. Máte pocit, že sa aj tam začína premietať vlna korektnosti?
My proti tomu srdnato bojujeme. Žiaľ, žijeme v čase, keď si všetci – často nevedomky – vytvárame v hlave nejakú formu autocenzúry. Veci, aké sa ešte pred desiatimi rokmi povedali bez obalu, si dnes každý trikrát rozmyslí. Ja sa snažím náš manažment povzbudiť k tomu, aby to neprijali. Nech sa k ľuďom správajú slušne, to áno – ale slušnosť neznamená báť sa niekomu povedať, že som nespokojný s tým, čo robí a ako to robí.
Vy tiež bojujete s autocenzúrou?
Nie, nebojujem. Skôr sa občas pristihnem, ako si sám pre seba hovorím: „Mám toto vôbec povedať? Nie je to už veľa?“ Ale našťastie vo mne zatiaľ vždy prevládne to, na čo som zvyknutý celý život – hovoriť veci čo najzrozumiteľnejšie (smiech). A ako sa hovorí: starého psa nové kúsky nenaučíš.
Máte v podcaste nejaké vyložene zakázané témy?
Žiadne zakázané témy nemáme, ale cielene sa vyhýbame jednoznačným politickým postojom. Robíme si srandu z toho, čo je smiešne. Boh vie, že materiálu je dosť – a tým to pre nás hasne. Viem, že Miloš Pokorný nemá rád, keď sa príliš zabieha do politiky, a my to rešpektujeme. Nie sme politický podcast. Ani sa o to nesnažíme. Myslím si, že politických podcastov je dnes dvanásť do tucta – niektoré sú dobré, iné zúfalé. No to nie je naša ambícia. Navyše, politika je v tejto chvíli úplne nezaujímavá vec. Je to také odtrhnuté od každodenného života, že už to hádam ani viac nejde.
Čo súkromie, riešite ho?
Súkromie iných ľudí áno, ale svoje riešiť nechceme.
To je zase spravodlivé.
Áno, ja myslím, že to je fér! (smiech) Všetci vedia, nad čom sú.
Jedlo je ďalšia veľká téma, ktorá vás spája. Vy, Patrik aj Miloš máte radi dobré jedlo, nie?
Povedzte mi – kto nemá? Všetci traja milujeme debaty o jedle. Sme cestovatelia, každý máme niečo za sebou. Patrik má blízky vzťah k Francúzsku. Dohromady sme precestovali slušný kus sveta. A o čom sa ľudia vždy začnú baviť, keď sa vrátia z dovolenky? O jedle.To je väčšinou prvá vec, ktorá príde na pretras.
Vybavíte si konkrétnu debatu, ktorú ste mali v podcaste o jedle?
Práve nedávno sme riešili jeden náš dezert – priniesol som ho z našej cukrárne, aby som ho nechal chlapcov ochutnať. Takže som ich trochu využil ako pokusné králiky a zároveň tým aj jemne propagoval náš produkt. No to je práve výhoda podcastu – tam sa môže takmer všetko, čo je obrovská úľava. Keď si človek predstaví, ako to chodí v televízii – všetky tie debaty o product placemente, čo je a nie je reklama. Zaplať pánboh za internetové prostredie.
Čo hovoríte na dubajskú čokoládu – jeden z najväčších hitov v oblasti jedla v posledných mesiacoch? Pripomeňme si, že ide o čokoládu plnenú pistáciovou pastou, sezamovou pastou tahini a kataifi, čo sú tenké vlákna chrumkavého cesta.
Pre mňa je to len ďalší dôkaz toho, ako ľahko sa dnes dá svet zmanipulovať. Čímkoľvek. Ľudia sú zblbnutí, zahltení internetom a stačí málo, aby sa z ničoho stal fenomén. Moja teória je, že dubajská čokoláda vznikla úplnou náhodou – niekomu sa nepodarila čokoláda, a tak ju nalial na kataifi a pistáciovú pastu a povedal si: „Hm, to nie je vôbec zlé!“ A zrazu si to začalo žiť vlastným životom. Verím tomu, že o tri mesiace po tom neštekne pes. Nie je na tom nič výnimočné.
Spomeniete si na podobný hit?
Dnes je šláger napríklad pošírované vajce (varí sa bez škrupiny vo vode tesne pod bodom varu, pozn. red.). Alebo vajcia Benedikt (pošírované vajcia preliate holandskou omáčkou, pozn. red.). Robí ich hádam každý, kto má v kuchyni platňu. Všetci ich ukazujú na sieťach, natáčajú, fotia taniere... Ach!
A varia to zle?
To nie, robia to dobre, ale robia to všetci. Veď pošírované vajcia alebo vajcia Benedikt nie sú žiadne novinky, to je dávno vymyslené. Len sa to teraz oprášilo. Dal sa tomu lepší ksicht a o tom to celé je. Je to len „hovno s mašľou“. Nakrúcajú sa pri tom ľudia, ktorí by v kuchyni v plnej prevádzke nevydržali ani pol hodiny. Nikdy poriadne nevarili, ale zrazu sú z nich šéfkuchári a radia, ako má vyzerať moderná gastronómia.
A tým, aké je dnes ľahké sa napojiť na celý svet cez internet, sa to všetko šíri ako lavína. Je to smiešne – a trochu smutné zároveň. Lenže taká je dnes doba. Mne sa to nemusí páčiť, ale žijem s tým. Nelámem si tým hlavu, len konštatujem, že to celé pôsobí strašne sploštene. Čo príde ďalej? Kto vie. Pánboh s nami!