Ako je to s trendmi v gastronómii?
Rovnako ako v móde – všetko sa stále vracia. Existuje nejaký hlavný prúd a okolo neho sa neustále objavujú rôzne výstrelky. No základ zostáva rovnaký: ľudia chcú chodiť do krčiem, kde sa dobre najedia a kde o nich bude dobre postarané. A to sa nezmení. Samozrejme, vždy tu bude existovať avantgarda – priekopníci pokroku, ktorí sú buď šialení, alebo dosť bohatí na to, aby sa o to pokúšali. A to je v poriadku. No ja medzi nich nepatrím a ani patriť nechcem.
Zdá sa mi smiešne, ako sa dnes veľa ľudí oháňa napríklad udržateľnosťou a podobne – zvlášť ak to hovoria dvadsaťroční ľudia, ktorí ani nemajú za sebou poriadnu skúsenosť, len preto, že to hovorí veľa ďalších. Celý tento svet je skrz-naskrz falošný. Možno to znie tvrdo, ale tak to vnímam.
Zdá sa vám dnešný svet falošný?
Nepamätám si to oveľa horšie. Myslím si, že áno. Ľudia si svet nejako vymysleli, vysnívali, a teraz sa snažia tú realitu nejako napasovať na svoje predstavy. Lenže podľa mňa normálny život funguje úplne inak – veci plynú, vy sa im prispôsobujete a učíte sa v tom chodiť. No aby sme si dobre rozumeli, nemám najmenšiu ambíciu svet prerábať. Som pragmatik. Snažím sa čo najlepšie adaptovať na to, čo je. A, našťastie, máme toľko práce, že sa môžeme sústrediť na to podstatné a nemusíme strácať čas nezmyslami.
Aj vďaka vám sa u nás gastronomická scéna do istej miery kultivovala. Od katovho seku so zemiakovými plackami sme sa posunuli ďalej. Cítite na tom určitú zásluhu?
To by sa stalo aj bezo mňa, o tom nepochybujem. Ľudia nie sú hlúpi. Nečakalo by sa na mňa, s čím prídem. Bol som toho súčasťou, možno som v niečom pomohol, ale ten posun by prišiel aj tak. Keď sa pozriete, kde je gastronómia dnes a kde bola pred dvadsiatimi rokmi, je to neporovnateľné.
My sme s televíziou začínali pred šestnástimi rokmi a to prostredie vyzeralo úplne inak. Všetko je dnes niekoľkonásobne drahšie, ale to neplatí len pri jedle. Dôležité však je, že túžba ľudí podnikať v gastronómii neutícha. Čo je skvelá správa. Našťastie, dorastá nová generácia, ktorá prichádza s bistro konceptmi a snaží sa aj s obmedzenými prostriedkami robiť veci poctivo a zaujímavo. A to je podľa mňa zásadné. Práve v tomto prostredí vzniká to najdôležitejšie podhubie, z ktorého môžu časom vyrásť tie lepšie podniky.
Spomeniete si na prvý natáčací deň programu Ano, šéfe!?
Pamätám si to veľmi dobre. Natáčali sme v Litoměřiciach, v reštaurácii Hrádek. A to bol v podstate dokonalý príklad toho, ako vtedy vyzerala väčšina podnikov: nekonečné menu, nezmyselne nízke ceny a úplná nekompetencia zo strany majiteľov. Bola to doba prefabrikátov – jedlo sa skôr skladalo, než varilo. Robilo sa – ako tomu s obľubou hovorím – „placaté mäso na desať spôsobov“, k tomu hranolčeky alebo krokety a okrem toho klasická „obloha“
Ono sa to tak niekde robí dodnes.
Pokiaľ im to funguje, nech to tak pokojne robia. Ak na to majú zákazníkov, je to ich sväté právo. Ja proti tomu nič nemám, aj keď my sa to snažíme robiť po svojom. No ja som to videl inak – a podľa toho som sa správal. Keď sme s programom Ano, šéfe! začínali, gastronómia u nás bola v podstate nepobozkaná. Poludňajšie trojchodové menu za 75 korún bolo úplne bežné. Dnes je to trikrát toľko len za hlavný chod. Bol to úplne iný svet z hľadiska ceny práce, kontroly tržieb a všetkého ostatného. Dnes už sme úplne inde.
Zažili ste niekedy počas natáčania Ano, šéfe! naozaj ťažké chvíle?
To nemôžem povedať. Samozrejme – človek občas vidí, ako sa niekomu rúca sen, a to nie je úplne príjemné. Mentálne to nie je ľahké. No čo máte robiť? Moja rola bola jasne daná – odohrať to, čo sa odohrať malo. Osudy tých ľudí som si nikdy nenosil domov. Niežeby som bol cynik, ale tak to jednoducho je. Väčšinou sa to skončilo tak, že sme zatvorili dvere, sadli do auta a išli ďalej – na ďalšiu štáciu.
Nemali ste na začiatku problém nájsť sa na pľaci v takejto úlohe? Ustáť tú pozíciu „šéfa“ pred kamerou?
V tom som mal obrovské šťastie. Vtedy nikto presne nevedel, ako by to celé malo vyzerať. Existovala len veľmi vágna predstava, ako sa to má začať a ako skončiť. Ano, šéfe! sa celé tie roky točilo bez scenára. Bola tam síce nejaká dramaturgická os, ale to bolo všetko. Keď to veľmi zjednoduším – povedali mi: „Hej, choď tam a niečo povedz.“ A ja som šiel. Nikto vlastne poriadne nevedel, čo presne chce. Možno aj preto to celé pôsobilo autenticky. A vďaka tomu to, myslím si, fungovalo.
Stalo sa niekedy, že natočený materiál nakoniec skončil v koši? Že to bolo nepoužiteľné alebo sa to jednoducho nepodarilo?
Nie, toto si človek v komerčnej televízii nemôže dovoliť. Všetko je otázka nákladov – produkcia má daný rozpočet, do ktorého sa musí zmestiť. Možnosti typu „toto sa nám nepáči, a tak to vyhodíme“ alebo „odchádzame a začneme znova“ jednoducho neexistujú. Tie prachy už v tom sú a nikto si nemôže dovoliť o ne prísť. Niekto by to musel zaplatiť. Čo sa natočilo, to sa muselo použiť.
Na čo z Ano, šéfe! rád spomínate? A na čo by ste radšej zabudli?
Najradšej spomínam na miesta, kde to malo zmysel – napríklad u Štěpána na Šumave, u Tlustých v Lednici alebo v Mama‘s v Ostrave. To boli podniky, kde bolo vidieť snahu a energiu a kde to zafungovalo. A čo sa týka tých horších zážitkov – ľudské telo je našťastie nastavené tak, aby tie zlé veci postupne vytesnilo. Takže mám pocit, že to na mne nezanechalo žiadne mentálne rany.
Pre televíziu ste natočili množstvo relácií aj priamo o varení. Plánujete nejaké pokračovanie?
Momentálne to vyzerá, že ten typ relácií, aké som robil predtým, už asi vyšiel z módy. Zdá sa, že na Prime o to už nie je záujem. Takže ak budem chcieť pokračovať, budem si musieť pomôcť sám.