Chodíš na otcove koncerty?
Občas, ale často hrajú v sobotu ako my, takže sa míňame. Otec mi je vzorom aj v tom, že je síce muzikant, no pritom celý život športuje. Kedysi cez týždeň učil plávanie a cez víkend hrával na svadbách, zábavách.
Ty si dobrý plavec?
Som, ale boli časy, keď som plávanie doslova nenávidel. S bratom sme chodili do športovej školy, mali sme dvojfázové tréningy. Ráno som vstával o piatej, bez ohľadu na počasie som chodil do školy autobusom a o šiestej som už plával v studenej vode. Venoval som sa tomu dovtedy, kým som neobjavil hudbu. Ale dnes si veľmi rád zaplávam.
Obidvaja tvoji rodičia boli učitelia. Mali vo výchove prísnu ruku?
Otec bol veľmi prísny. Ani mama si so mnou a s bratom veľakrát nevedela poradiť, lebo čo sa dalo, sme podpálili, „požičiavali“ sme si bicykle, motorky (smiech). Vtedy bola iná doba. Chodil som do školy, kde otec trénoval, takže stále som bol pod kontrolou. Keď som niečo vyviedol, okamžite sa to dozvedel a dostal som poza uši. O to viac som potom rebeloval.
Kedy sa to zmenilo?
V dvanástich som sa jeden deň rozhodol, že budem gitarista. Našiel som si učiteľa, začal som 12 hodín denne cvičiť. Túžil som po úspešnej kapele. Sám som si stanovoval ciele, a to ma formovalo. Otec ma ako malého nosil na skúšky, keď trénoval so svojou skupinou. To som mal veľmi rád. Naši ma však prihlásili najprv na husle, no ja som počúval heavy metal. A metalista s husľami veľmi nejde dokopy (smiech). Chvíľu som ten nástroj doslova nenávidel a chcel som s hudbou skoncovať. Neskôr som husle vymenil za gitaru a už to bolo úplne iné. Od detstva som všetky rozhodnutia robil sám. Rodičia ma buď podporili, alebo nie.
Vieš, koľko pozretí má na YouTube vaša najúspešnejšia pesnička Hey Now?
7 miliónov?
Ešte trošku pridaj, je to 10 miliónov.
Je to fantastické. Som neskutočne vďačný, že si ľudia púšťajú naše pesničky. To je sen každého muzikanta.