Leto sa spája okrem iného aj s letnými láskami. Spomínaš si na niektoré?
Určite som ich zažila, ale bolo to tak dávno, až mám pocit, že hovoríme o praveku (smiech). Keď zalovím v pamäti, spomínam si v tejto súvislosti na Grécko. Kedysi som tancovala a chodievali sme do hotelov pre hostí robiť večerný program. Raz som sa tam zahľadela do jedného chlapca. Mala som asi 17 rokov. Bolo to príjemné, ale vedela som, že spolu s letom sa to skončí.
Nedúfala si, že sa tam raz presťahuješ?
To nie, žiadne sklamanie nebolo. To prišlo až neskôr, ale nie v rámci letnej lásky, ale už z reálnych vzťahov. Išla som zo vzťahu do vzťahu, ale vždy boli dlhodobejšie. Veľmi málo som bola v živote sama. Niekedy si poviem, že možno aj škoda (smiech).
Zoznámenie s partnerom súvisí nejako s letom?
Nie. Bolo to v zime. Stretli sme sa úplne nudne u kamarátky v byte. Chvíľku trvalo, kým sme sa dali dokopy. Musel ma uháňať.
A čím ťa uhnal?
Životnou skúsenosťou, keďže je o 11 rokov starší. Celkovo mám rada, keď môžem k niekomu vzhliadať, učiť sa od neho, a platí to aj v tomto prípade. A okrem toho veľa nerozprával. To je paradox, že som si zamilovala niečo, čo mi neskôr začalo prekážať.
Takže nerozpráva viac ako na začiatku?
Nie je to typ, ktorý by sa ku všetkému potreboval vyjadriť.
Aká si bola, keď si išla do tohto vzťahu? Čo si si odniesla z tých predchádzajúcich?
Určite som náš vzťah brala racionálnejšie a nenechala som sa prevalcovať emóciami. Zrejme to bolo i vekom.
Darí sa ti strážiť emócie aj v práci? Teraz nemám na mysli, keď si v hereckej role, ale mimo ostrej.
Moja práca je všeobecne veľmi emocionálna a určite nie som jediná herečka, keď poviem, že emócie ma vyhodili z bežných koľají. Veď herectvo je o tom, že nás neustále niekto analyzuje, hodnotí, posudzuje, človek zažíva i odmietnutia, je pod paľbou kritiky. Mám rôzne obdobia. Stále sa občas dostanem do krízy a pýtam sa, či mi to za to stojí. Ale to je možno otázka pol dňa.
Čo ťa vráti späť do formy?
Uvedomím si, že každé hodnotenie je subjektívne a nemôžem ho brať osobne. Nevyšlo to, tak idem ďalej.
Ako vnímaš kastingy po rokoch praxe?
Závisí od projektu. Rozumiem, že keď ide o niečo veľké, potrebujú hercov postaviť pred kameru a cítiť chémiu medzi nimi. No v niektorých prípadoch som si už povedala: „To naozaj? Veď som nevyšla včera zo školy, mohli by ste mi konečne trošku dôverovať.“ Práve dôvera je kľúčová, lebo herci vtedy inak fungujú. Keď musíš niekomu neustále niečo dokazovať, nie je to ani povzbudzujúce, ani motivačné. Z dobrého herca vieš takýmto prístupom rýchlo spraviť zlého. Deptať je jednoduché. Nevravím, že takto je to na Slovensku stále, vôbec nie. No stáva sa to a to ma zaráža. Vtedy chodím na pľac s nevôľou.