Naňho?
Skôr na jeho vrtochy (smiech). Niekedy totiž skúša, kam až môže zájsť. Vie, že keď poviem: „Prosím ťa, Radko, nerob to,“ som nahnevaná. Napríklad keď sa hrá vonku a potom zrazu ide skákať do perín. Ja som totiž jemnejší človek, ktorý veľa vecí toleruje, prispôsobuje sa, ale pri ňom sa učím nastavovať hranice. Je to taký malý rebel. Netuším po kom. Má úplne inú povahu ako my s Mariánom. Obidvaja sme pokojnejší, nevymetáme bary, nezabávame sa do rána. Keď nekoncertujem, väčšinou sme doma.
Doma, čiže neďaleko Senca. Ty pritom pochádzaš zo Svidníka, Marián neďaleko od Košíc, Radko sa tiež narodil v Košiciach. Vieš si predstaviť, že by ste sa raz usadili opäť tam?
Sme tomu otvorení, ale aktuálne to nie je na programe dňa. Radko sa často pýta, kedy pôjdeme na východ. Máme tam starých rodičov, moju sestru, ktorá má dve deti, i Mariánov brat má rodinku. Radko ich má veľmi rád, len sú málo spolu. Uvedomujem si, že keby sme tam žili, určite by som mala viac času pre seba, lebo s malým by pomohli babky, dedkovia. Tu sme väčšinou sami.
Čo ti najviac chýba, na čo teraz nemáš vôbec čas?
Len tak sa zobrať a odísť z domu na dve-tri hodinky, zatvoriť sa do štúdia a tvoriť. Alebo si ísť sama vybaviť bežné veci. Na druhej strane viem, že toto obdobie nebude trvať večne, takže sa teším, keď Radko už nebude taký naviazaný najmä na mňa.