Má ťa už takú načítanú, že všetko, čo ti pošle, berieš všetkými desiatimi?
Viac-menej áno, ale stane sa, že občas chcem zmeniť slovíčko. Zavolám mu a konzultujeme. Mojím cieľom je spievať najmä pozitívne skladby, ktoré nesú v sebe radosť. On tiež veľmi dobre vie, že mi nebude písať niečo, čo nemám úplne odžité. Výnimkou bola pesnička Pri oltári. Je o chalanovi, ktorý pred svadbou nechal svoje dievča. Ja som v reálnom živote nikdy v takejto situácii nebola, keďže s mojím Mariánom sme spolu od maturity. Bolo ťažké precítiť to, aby som bola uveriteľná. Spomenula som si na všetky príhody od kamarátok, na príbehy z kníh. Dokonca vo vtedajšom vydavateľstve sa mnohí ku mne stavali dosť nedôverčivo, hovorili, že to nedokážem dôveryhodne zaspievať a podobne. Nakoniec pesnička zožala veľký úspech, najmä v Česku.
Ako sa pracuje, keď ti ľudia okolo vravia, že to nedáš?
Nepadlo mi to dobre, lebo dá sa to povedať aj inak. Ale beriem to tak, že niektorí nevedia vhodne komunikovať.
Aktuálne si tiež v pracovnom móde s ďalšou pesničkou. Aj tá je z pera Kamila Peteraja?
Áno, volá sa Rúž, hrebeň a fén. Sú to akoby „tri zbrane“, keď sa bavíme o fyzickej stránke, ktoré žena potrebuje a využíva, keď sa chce chlapovi zapáčiť.
Sú to aj tvoje tromfy?
Ja ten príbeh teraz nežijem, lebo svojho muža mám. Ale keď sa spätne vrátim do čias, že som sa chcela parádiť a zapáčiť sa Mariánovi, keď sme sa spolu ešte len kamarátili, tak určite som si dala záležať na vlasoch a peknom mejkape. Nechcem, aby to teraz vyznelo, že sa mu nepotrebujem páčiť. Určite áno. Snažím sa na seba nezabúdať. Robím to nielen preňho, ale v prvom rade ja chcem byť so sebou spokojná. Viem, že veľa mamičiek na materskej sa akoby trošku zanedbá, lebo všetok čas a energiu venujú dieťatku. Nikoho neodsudzujem. Je to náročné obdobie. I ja som mala etapy, že spánok bol prednejší ako všetko ostatné. V každom prípade by sme však nemali na seba zabúdať.
Už sa to utriaslo, dokážeš sa venovať i sama sebe?
Radko bude mať čochvíľa štyri roky a od minulého septembra mal nastúpiť do škôlky. Už som mala plány, čo všetko počas predpoludnia stihnem, ale realita je taká, že nikam nechodí. Mesiac sme to skúšali, ale boli to nekonečné boje. Nakoniec sme s Mariánom usúdili, že to nebudeme siliť. Priznávam, mňa to mentálne vyčerpalo. Tým, že Radko je veľmi spoločenský, bola som presvedčená o tom, že sa mu bude v škôlke páčiť. Nepomáhalo ani presviedčanie, ani žiadna motivácia. Bola som z toho sklamaná.
Tvoja mamka bola celý život učiteľka v škôlke. Radila si sa s ňou, čo na také deti platí?
Mamka je už na dôchodku, a keď som jej o tom hovorila, bola toho názoru, aby sme ho tam na pár hodín nechali, a časom si zvykne. Mala na to iný pohľad ako my s Mariánom, ale rešpektovala aj ten náš. Hovorila, že aj mňa dala do škôlky, hoci som spočiatku plakala. Ja to mám dokonca dodnes pred očami. Prvý ročník v škole som tiež ťažko niesla. Narodila som sa v auguste, takže po dovŕšení šiestich rokov som hneď v septembri išla do školy. Jeden rok hrania sa v škôlke mi veľmi chýbal. Vydržať na hodine bolo náročné. Sedela som v prvej lavici pri katedre a neustále som sa učiteľky pýtala, kedy už bude koniec. Bolo mi dlho, nudila som sa. Na druhej strane si uvedomujem, aké som mala šťastie. Študovala som následne na konzervatóriu. Hudobno-dramatický odbor otvárali len každý druhý rok. Takže keby som bola nastúpila o rok neskôr, musela by som si vybrať inú školu, možno by som ani nestretla svojho muža, všetko by bolo inak.
Čo je ešte okrem škôlky s Radkom inak, ako si si predstavovala?
Učí ma, aby som bola prísnejšia.