Máš 37 rokov, no mám pocit, že nestarneš, vôbec sa nemeníš, stále vyzeráš veľmi mladistvo. Ako to vnímaš ty?
Veľa ľudí mi to hovorí, ja to neriešim. Ale niekde sa mi sivé vlásky už ukážu. Zrejme je to genetika po mamke, ktorá mala prvé šediny už v dvadsiatke. Mne sa to nestalo takto skoro, ale aj ja ich už prekrývam farbou. No začala som s tým oveľa skôr. Po narodení malého, keď som ho takmer tri roky dojčila, poriadne som sa nevyspala a bola som vyčerpaná, všimla som si, že mi pribudlo o dosť viac sivých vlasov.
Nemení to však nič na tom, že pri kúpe alkoholu by od teba pokojne mohli pýtať aj občiansky.
Bola som prednedávnom v obchode, nekupovala som alkohol, ale predavačka sa na mňa pozrela a povedala: „Vyzeráte úplne ako dievčatko.“
Berieš to ako lichôtku?
Je to milé a v mojej práci je to skôr výhoda. Pre mňa je však dôležitejšie, ako sa cítim vnútri. Zhruba rok cvičím s trénerom a na úplnom začiatku ma meral na prístroji, ktorý vyhodnotil, ako je na tom moje telo. Výsledok bol, že približne ako 21-ročný človek. Potešilo ma to.
Aj to tak cítiš?
Závisí to od dňa. Keď mám priestor pre seba a mám chvíľku čas na veci, ktoré ma naplňujú a nerobím ich preto, lebo musím, vtedy môžem mať 21. Ale sú aj dni, keď sa cítim ešte staršia, ako v skutočnosti som.
Čo ťa zaviedlo do fitka?
Keď som po ročnej pauze od pôrodu začala znova koncertovať, hoci len raz týždenne, cítila som, že nie som v takej kondícii ako predtým a nemám ani toľko energie. Na každom koncerte som dala zo seba maximum, ale vedela som, že pred pôrodom to bolo lepšie. Cvičenie mi pomohlo určite v tom, že viac vládzem.
Keď už hovoríme o období „americkej dospelosti“, ty si pamätáš, aká životná etapa to vtedy pre teba bola?
Myslím, že som rozbiehala prvé songy, vydávala som prvý album. Určite som mala iný pohľad na život ako dnes, žila som zo dňa na deň. Nebola som však žiadna rebelka, že by som hýrila, ponocovala, pila alkohol, skúšala drogy. Nemala som problém zabaviť sa, ale vždy som vedela, kedy stačí. Tak to je doteraz. Nemala som žiadne „premotivované” ambície, nechala som sa niesť životom.
Ktorý ti do pracovnej cesty prihral napríklad Kamila Peteraja. Pamätáš si na vaše prvé stretnutie?
Áno, bolo to v Bratislave, mala som obrovskú trému a rešpekt. Stretli sme sa, keď už bola hotová naša prvá spoločná skladba Ešte váham. Tesne pred stretnutím som síce mala motýle v bruchu, ako sa povie, ale nešla som tam s tým, že musím za každú cenu zaujať. Ako dievča zo Svidníka som brala ako veľkú poctu stretnúť sa s takouto legendou a autoritou. O to viac som sa tešila, keď som Kamila zaujala a akoby mi začal šiť na mieru šaty, čiže písať pre mňa texty.