Ty si sa po narodení detí úplne stiahla z obrazoviek i divadla. Nechýbala ti práca?
Keď sme mali iba jedno dieťa, sem-tam som si odskočila do divadla v rámci zájazdového predstavenia. Vôbec nemal problém bezo mňa večer vydržať. Keď som však pred troma rokmi nakrúcala Tvoja tvár znie povedome, mladší syn mal tri roky a odchody z domu boli hrozné. Keď som nezmizla tak, že by si to nevšimol, nasledoval vreskot, piskot, plač. Sama som si tiež neraz v aute poplakala, či mi toto bolo treba.
Od jesene minulého roka sa to však zmenilo. Neviem, čo sa stalo, no už mu neprekáža, keď si príležitostne odskočím do divadla, prípadne si idem posedieť s kamarátkami. S veľkou láskou a trpezlivosťou som bola doma 10 rokov, ale cítim, že teraz prichádza môj čas.
Chystáš veľký pracovný comeback?
Chcem založiť divadlo, ktoré bude hrať predovšetkým komédie, a budeme cestovať za maďarskými divákmi po Slovensku. Sama pred sebou som si priznala, že som divadelná a komediálna herečka, preto sa budem venovať tomu, v čom som dobrá. Tým, že som bola dlho doma, rozmýšľala som nad mnohými vecami a viem, že seriály ma už nelákajú. Popálila som sa totiž pri Paneláku. Mala som veľa negatívnych reakcií od divákov, čo ma veľmi poznačilo.
Máš pocit, že si vtedy svoju úlohu nezvládla?
Tým, že ma majú ľudia zafixovanú ako Ildikó zo Susedov, bolo pre nich ťažké prijať ma ako Agátu, ktorá bola často smutná a depresívna. Diváci možno na to už zabudli, ale ja nie. Takže teraz je mojím snom ukázať, že aj divadelné komédie sa dajú robiť na vysokej úrovni. Túžim po tom, že keď diváci uvidia vo svojom meste alebo obci plagát s predstavením môjho divadla, každý sa bude chcieť prísť pozrieť. Verím si. Akurátne som v štádiu hľadania hier, ktoré by sme mohli nacvičiť.
A manžel ako hudobník ti bude skladať hudbu?
Určite áno, ale nie do všetkých hier. Má dosť svojej práce. Okrem toho, že hudbu komponuje, je tiež riaditeľom kultúrneho strediska v Komárne.
Vy ste si padli do oka v maďarskom divadle Thália v Košiciach, kde ste obidvaja pracovali. Nebol pre teba problém vzťah na pracovisku?
Obidvaja sme nastúpili do divadla v ten istý rok. Ja ako herečka, Robi ako hudobný riaditeľ. Keď sme sa dali dokopy, ja som odtiaľ odišla.
Dôvodom teda bola láska?
Aj. Ja som sa tam už dlhšie necítila dobre. Chýbala mi sloboda umeleckého povolania. Zistila som, že nemám rada, keď mi povedia, s kým mám robiť, kedy, čo, a nakoniec mám skúšať s režisérom, ktorý nevie, čo chce. Vtedy som nervózna. Nielen vnútri. Navonok som nepríjemná až protivná (smiech). Musela som si priznať, že asi nie som dobrá tímová hráčka. Samozrejme, to neznamená, že som hysterická, ale skôr to, že mám dosť veľké očakávania od režiséra aj od kolegov. Aby to bolo zrozumiteľnejšie, nemám rada, keď niekto nie je pripravený, mešká a predstavenie mu je ľahostajné. Bohužiaľ, s tým som sa v tom období stretávala často, a preto sme sa s vedením dohodli, že bude lepšie, keď odídem.
Cítiš sa na to, že časom by si nielen hrala, ale aj režírovala?
Asi áno. Vždy som sa o to zaujímala. Tým, že som bola teraz dlhšie mimo diania, nepoznám aktuálne trendy. Začala som chodiť do divadla, aby som nasala atmosféru a videla, čo a akým spôsobom sa hrá. Prednedávnom som sa bola pozrieť v Slovenskom národnom divadle na svojich spolužiakov. Hrali Macbetha. Bolo to dokonalé.
S kým najradšej chodíš do divadla?
Sama. Iba tak mám z predstavenia skutočný pôžitok. Nemusím sa o tom cestou domov rozprávať, ale mám čas všetky dojmy v sebe spracovať. Niekedy mi trvá deň i dva, kým som o tom schopná hovoriť.