V seriáli Večne mladí hrá riaditeľku luxusného domova dôchodcov, sama však priznáva, že by najradšej zostala mladá navždy. Napriek tomu si myslí, že podstatnejšie ako vek je umenie žiť. Neovláda ho totiž každý. Herečka a zakladateľka Red Cat Cabaret LUCIA SIPOSOVÁ (46) pre časopis Téma otvorene hovorí o tom, prečo ju oslobodilo, keď prijala, že nebude mamou. Kedy sa začala zbavovať tlaku a prestala chcieť niečo, čo jej jednoducho nebolo dané? Ako je možné, že ju ľudia považujú za neriadenú strelu, hoci už desať rokov vedie firmu a zodpovedá za desiatky ľudí? Čo nachádza pri mori a prečo sa po získaní kapitánskeho preukazu rozplakala?
Človek sa celý život bojí staroby, no potom zistí, že aj sedemdesiatnici sa zaľubujú, hádajú, robia hlúposti a chcú si užívať. A že sa možno báť netreba. Je toto podľa vás hlavný odkaz seriálu Večne mladí?
Mohlo by ním byť aj to, že každý deň stojí za to žiť a vždy sa dá nájsť dôvod na radosť. Asi. Ja by som síce najradšej bola furt mladá, to je jasné, ale každý vek má niečo do seba, kým je človek zdravý. A to, že je niekto starý predsa znamená, že má to šťastie, že ešte žije.
Ešte jedna o starnutí a trošku filozofická. Pretože som si všimla, že celkom dobre a rada filozofujete...
Mám rada hlboké zamyslenia, rôzne uhly pohľadu, vlastne filozofiu. Počúvam napríklad skvelý podcast Terezy Matějčkovej, je to fantastická mladá filozofka. Samozrejme, aj filozofku Annu Hogenovú. Bavia ma české podcasty, aj audioknihy počúvam v češtine, viem sa do nich nejak lepšie ponoriť. Možno je to aj tým, že tých ľudí nepoznám, tak sa mi lepšie sústredí na to, čo hovoria. Milujem aj rôznych motivačných rečníkov a stand-up komikov ako napríklad Trevora Noaha, alebo rôznych svetových intelektuálov a mysliteľov. Tých zas preferujem v angličtine.
Tá filozofická otázka znie. Všímate si okolo seba strach zo starnutia? Alebo dokonca trošku zo života samotného? Vyplašenosť? Také to: „Išla by som do toho, ale čo ak...?“
Samozrejme. Strach je veľkou súčasťou nášho života. Môže byť aj pozitívny, taký, čo nás chráni, ale aj veľmi deštrukčný. Ja sa mu snažím vyhýbať. Vedieť žiť je talent. Treba k nemu odvahu. A dôverovať životu. Niekomu to ide prirodzene, niekomu ťažko, ale dá sa na tom pracovať. Občas začujete také to: Keď budem mať toto, a ešte toto a toto, potom budem šťastná. Takto to však nefunguje. Šťastie neprichádza zvonka, ale zvnútra. Ak človek nevie oceniť malé zázraky každodennosti, môže mať aj všetko na svete, no nedokáže byť šťastným. Ale napadol mi jeden vtip: lepšie plakať v mercedese ako v autobuse (úsmev).
Tak si to poďme skúsiť. Dajme si vaše dnešné momenty, ktoré ste si zapamätali ako malé zázraky. Stačia tri.
Mala som také zvláštne zadumané melancholické leto, ale napríklad dnes som sa konečne zobudila s radosťou. Deň som strávila so svojou rodinou, boli sme na návšteve u môjho tatinka v jeho dome pri jazere, do ktorého sa nedávno nasťahoval. Zaplávala som si so sesternicou a s tetou, ktoré som dlho nevidela, a myslím, že to bolo prvýkrát v živote, čo sme spolu plávali. Potom k nám prišiel úžasný príjemný pán robotník, ktorý v dome montoval kúpeľňu. Všetko bolo. Progres na dome, plno ľudí, všade otvorené dvere, muchy, chaos, sranda, život. Každý si robil svoje a moja teta nám nenormálne navarila, takže som sa po dlhšom čase poriadne najedla. Dnešný deň je fakt pekný a to ma ešte čaká predstavenie v kabarete.
Pri nakrúcaní Večne mladých, seriálu TV JOJ, vám robili spoločnosť známi a ostrieľaní herci. Je niečo, čo vás na generácii sedemdesiatnikov fascinuje? V čom ich možno obdivujete?
Zhodou okolností Milan Kňažko, aj Bolek Polívka, aj Vlado Černý s noblesou a humorom prešli viacerými režimami a museli sa prispôsobiť. To boli ohromné zmeny. Veď aj ja sama sa v tomto svete občas cítim cudzo. Ono sa to nezdá, ale to je obrovský skok, od socíku až po internet a všetko, čo nás obklopuje teraz... Pritom ostať otvorený, zvedavý, hravý, mladý duchom, je veľa. Ale nielen to. Dokázali sa udržať v brandži, byť aktuálni. Nezlenivieť. Dokážu si stále zarobiť peniaze. To je tiež perfektné. Vďaka tomu si potom môžu plniť sny aj v neskoršom veku. Šikovní chlapci, nie?
To je pravda. Lebo aj omnoho mladší bývajú mrzutí zo zmien, napríklad už len z umelej inteligencie. Na jednej strane je úžasné, čo AI dokáže, na druhej sa jej bojíme a vyrušuje nás, chceme si ísť po svojom...
Ale to si predsa vždy môžeme (úsmev). A mali by sme.
Vlastne áno. Hovorí sa, že s vekom prichádza väčšia sloboda. Stotožňujete sa s tým? Alebo ste slobodná od začiatku a stále?
Mám vietor vo vlasoch a slobodnú dušu od malička. Ale aj ja mám svoje obavy, pochybnosti. Dobré je, že sa nebojím riskovať a posúvať svoje hranice. Skrátka verím, že všetko dobre dopadne. Tak, ako má. V mladosti človek buduje kariéru, stavia sa na nohy, stará sa o svoje vzťahy, prípadne si zakladá rodinu, je to výzva. Lebo má ešte veľa času pred sebou. Zažíva stres, má zodpovednosť, lebo však platiť musí, starať sa o seba aj o druhých. A to je dobre. Vyvíja sa. Formuje. Prirodzený proces. A potom postupne prechádza do druhej časti svojho života, a za odmenu prichádza aj tá vytúžená sloboda, kedy si môžte vybrať s kým a kde budete tráviť svoj drahocenný čas. Upokojiť sa. Môžte sa vykašľať sa na to, čo si myslia ostatní a žiť si tak ako chcete. Ale nie každý tú možnosť využije.
Ako sa vám na seriáli z prostredia domova dôchodcov robilo?
Výborne, ale, pravdupovediac, už je to pár rokov, preto sa trošku ťažšie spomína...
A vy ste odvtedy už zažili toľko nového...
Natáčanie ma ohromne bavilo. Jan Hřebejk má organický, improvizačný spôsob režírovania aj natáčania, čo mi veľmi sedí aj kvôli tomu, že som z prostredia kabaretu. Rada improvizujem. Pred kamerou, na javisku aj v živote. Bolo to veľmi príjemné, mne veľmi blízke. Stretla som sa po nejakom čase s Bolkom Polívkom, aj to mi urobilo dobre. Pracovali sme totiž spolu na seriáli Čierne vdovy, ale hlavne na inscenácii Mínus dvaja (Moins Deux) v Štúdiu L+S v Bratislave, v ktorej hral aj Milan Lasica a Peter Šimun (premiéra bola 14. marca 2008 a hrala sa až do roku 2020, pozn. red.). Vtedy sme sa stretávali každý mesiac. Boli to vzácne chvíle. Pán Lasica mi extrémne chýba. Často na neho myslím. Zaujímalo by ma, čo si myslí, čo by na isté veci povedal…
Pokiaľ ide o tie Čierne vdovy, diváci váš výkon veľmi chvália.
To je moja životná rola. Ja som tam bola na Oscara, to je úplne jasné (smiech). Chcem povedať, že medzi mnou, Jitkou Čvančarovou a Janou Plodkovou vznikla absolútna chémia. Rolu Veroniky v tomto seriáli považujem za svoj herecký vrchol.
Vo mne asi najviac zarezonovala vaša fotografka Julie z Teorie tigra. Je sympatická, svojská a je presným opakom toho, čo zažíva hlavný hrdina, veterinár Jan (Jiří Bartoška), vo svojej zošnurovanej a kontrolovanej domácnosti. Podľa mňa ste ani veľmi nemuseli hrať.
Do filmov sa naozaj veľmi často obsadzuje tak, že herec do veľkej miery prirodzene má ten charakter, ktorý príbeh potrebuje, aby to nemusel hrať. Stačí, aby bol. Vtedy to vypáli vždy najlepšie.
Ak sa to pričasto opakuje, nevzniká potom nálepka? Máte aj vy nejakú?
Možno ma niekto nálepkuje. Ale ja si nálepky nedávam. Ja som všetko. Vždy hovorím, že môžem byť čokoľvek. Rebelka, hipisáčka, divožienka, ale aj diva, šéfka, obeť, čert aj anjel… Prispôsobím sa tomu, čo treba. Niekde to v sebe nájdem. Mám veľa zažitého. Ale viem, že nie som šedá myška. To nie je moja parketa.
Na čo ste sa vekom vykašľali, čo ste už pustili? Že toto už robiť nebudem a tam tiež byť nemusím?
Prijala som, že nebudem mať deti. Kým to ešte je aspoň trochu možné, máte to v hlave, stále na to myslíte... No potom, keď to nevyjde a je jasné, že už to vyjsť nemôže, tak to človeka ohromne oslobodí. Už to nemusí riešiť. Nedá sa ísť hlavou proti času. Musí to pustiť. A to je oslobodzujúce.