Aký je život v Chotíne?
Neviem si ho vynachváliť. Vždy som si priala bývať buď na dedine, alebo vo veľkom meste. Bývame tam už päť rokov.
Prečo ste si s manželom vybrali práve obec neďaleko Komárna?
Dlhšie sme hľadali dom, kde by sme sa usadili. Poznali sme viacerých hercov z komárňanského divadla, ktorí tam žijú a sú spokojní. Keď sme sa vozili autom cez dediny a obzerali sa po niečom vlastnom, Chotín sme vždy prešli. Až raz, keď sme išli tadiaľ už asi šiesty raz, hovorím, aby sme sa tam pozreli. Bola jar, cesta bola krásne rozkvitnutá slivkovými stromami. No a vtedy sme našli ten náš dom. Musím však povedať, že bol v strašnom stave.
Neodradilo ťa to?
Nie, lebo vždy som chcela byť bytovou dizajnérkou. Vedela som, že toto je moja príležitosť. Vybúrali a vymenili sme, čo sa dalo, a podarilo sa nám vytvoriť teplý domov. Ja by som tam však stále niečo menila, dostavovala. Akurát prednedávnom som začala rozmýšľať, že by sme nad kuchyňu pristavili dve izby, na záhrade by sme mohli mať bazén a podobne.
Čo na to manžel?
V tomto mám úplne voľnú ruku, dôveruje mi. On na to nemá ani vkus, ani náladu. Stresujúce je to skôr pre partiu robotníkov, ktorí k nám chodia. Keď robili terasu, hovorili si medzi sebou: Pozor, už ide (smiech). Lebo každé ráno som ešte k dohodnutým veciam chcela robiť ďalšie zmeny.
Výlet do Bratislavy je teda pre teba takým spestrením a spomienkou na časy, keď si tu žila?
Presne tak. Nechodím sem často, preto som sa tešila, keď si ma pozvala. Bratislavu mám rada, bývala som tu 10 rokov a vždy som prekvapená, ako rýchlo sa mení. Žiť s deťmi by som tu však v žiadnom prípade nevedela.
Prečo?
Päťročného Benjamína by to možno až tak nevyviedlo z komfortu, ale desaťročného Bendegúza určite áno. On je citlivý na akékoľvek zmeny, že tento šok by som mu určite nedopriala. Je rád doma, so svojimi kamarátmi a v prostredí, ktoré pozná. Keď niekam ideme, musí presne vedieť, prečo tam ideme, čo uvidíme, o koľkej budeme tam a tam. Potrebuje mať istotu, aby vedel, čo ho čaká. Všetko si chce vopred pozrieť na internete a pripraviť sa.
Dlho odmietal chodiť aj na krúžky, lebo ho to stresovalo. Deti má pritom veľmi rád. Nakoniec sme ho presvedčili na futbal. Našťastie, je spokojný. Neraz bol vyhlásený za najlepšieho strelca turnaja, najlepšieho hráča. Ide mu to. Veď má to mať po kom. Všetci chlapi z mojej rodiny sa venovali futbalu – otec, brat i bratranci.
A čo mladší Benjamín?
Ten je zas veľký bojovník, je to veľmi silná osobnosť. Päť rokov mi trvalo, kým som zistila, ako naňho, ako s ním komunikovať, aby som dosiahla svoje (smiech). Je mimoriadne tvrdohlavý. Nie je to s ním ľahké. Nerád chodí do škôlky. To sú dennodenné ranné boje. Ale zas keď má náladu, je milý, empatický, prítulný. Okrem toho je mimoriadne múdry a v hlavičke mu to neuveriteľne páli. Myslím si, že je stvorený presne pre tento svet.
Ako si teda oni dvaja rozumejú?
Nijako (smiech). Ešte aj psychologičku som potrebovala na to, aby som sa uistila, že už nemôžu byť spolu v jednej izbe a potrebujú svoj priestor.