Z čoho máš najväčšie obavy?
Nechcem si to tak pripúšťať, lebo keď človek povie, že má z niečoho najväčšie obavy, tak sa mu to just stane, takže nemám obavy z ničoho. Pustila som sa do toho naplno.
Máš s tancom nejaké predošlé skúsenosti?
Tancovala som od šiestich rokov. Ako dieťa som chodila na základnú umeleckú školu. Našla som si tam dokonca veľa kamarátok, s ktorými sme dodnes v kontakte. Potom som mala normálne venček, a potom som vždy do niečoho zabŕdala. Trošku do bralenu, trošku do spoločenských tancov, ale naozaj len okrajovo. Nikdy som netancovala profesionálne, ale tanec ma vždy bavil a cítila som k nemu veľkú lásku. Prirodzene som sa ho snažila vyhľadávať. Keď som šla na vysokú školu, tak som sa viac-menej venovala naplno len herectvu a tanec išiel bokom. Späť k tancu som sa dostala až po narodení prvej dcérky Emky, kedy som skúsila latinsko-americké tance. V podstate som medzi tridsiatkou a štyridsiatkou bola napoly na materských a rodičovských a kojila, a medzitým vždy, keď som mohla a bola schopná, tak som si išla zatancovať namiesto toho, aby som išla do fitka alebo behať. Mám to ako také hobby, ale nikdy som nebola profesionálny tanečník ani nič podobné. Nesúťažila som, ale vždy, keď som mohla, som išla niekde tancovať a tešila som sa z toho.
Ako vidíš svoje šance?
Neviem to odhadnúť, pretože Let’s dance nie je len o tom, ako kto tancuje, ale je to aj o sympatiách, a tie sa nedajú predpokladať. Človek inak pôsobí v súkromí, inak cez televíziu, inak v celej tejto šou, čiže neviem reálne ohodnotiť svoje šance.
