I keď nežiješ na Slovensku, stretávame sa v Bratislave. Čo ťa sem priviedlo?
Nakrúcanie rozprávky z prostredia Rakúsko-Uhorska, volá sa Cukrkandle. Ide o česko-slovenskú produkciu. A teraz sme točili v Primaciálnom paláci. Veľmi sa mi páči príbeh. Prezradím len toľko, že hrám postavu, ktorá zo seba nevyžaruje veľmi dobrú energiu.
Aké miesto majú rozprávky v tvojom živote?
Keď sa cítim stratená, občas mi zachraňujú dušu. Silno ukazujú dobro, lásku, radosti života. A to ma vždy utvrdzuje v tom, že nemôžeme žiť inak. Keď som zamotaná do svojej temnoty, rozprávky prinesú svetlo, odľahčujú negatívne emócie. Keď sa mi kedysi nedarilo nájsť vytúženého muža, privlastnila som si pocit dievčat z rozprávkových príbehov, že pre každú z nás je stvorený princ, len si ho treba privolať, zhmotniť ho v sebe a on si ťa už nájde.
Tak som každé ráno vykričala do sveta: „Ja ťa čakám, tuuuuuuuu.“ Takže rozprávka je pre mňa nádej. My potrebujeme v sebe živiť bez ohľadu na vek aj svoje vnútorné dieťa. Iba vtedy človek cíti rovnováhu, keď je jeho súčasťou žena, muž i vnútorné dieťa. Kto nemá v sebe aj svoje detské ja, treba sa pozrieť na to, či sa niečo stalo v jeho minulosti.
Kto ti rozprávky ako malej najčastejšie čítal?
Neviem, kto mi ich čítal najviac, ale dedo mi rozprával svoje rozprávky. Bývali sme v generačnom dome vo Fiľakove a pamätám si, ako ležím dole u starých rodičov vo veľkej posteli pod duchnou a starý otec hovorí rozprávky. To bolo už vtedy moje najväčšie bohatstvo. Tak som ich mala rada, že jesť som chcela, iba keď som mala pred sebou rozprávkovú knižku.
Predstavovala si si už vtedy, kedy preberieš štafetu po starom otcovi a svojim deťom budeš vymýšľať rozprávky?
Deti boli a sú pre mňa prioritou. Rodina bola vždy v mojich myšlienkach o budúcnosti. Zaujímavé je, že ako malá som si myslela, že nemôžem byť herečka, lebo by som sa nemohla starať o svoju rodinu, bola by som stále preč. Narodila som sa totiž ako dcéra mamky a otca, ktorí mi venovali veľmi veľa času, pozornosti, dávali mi obrovskú lásku a dôveru.
A tvoj doterajší život môžeš prirovnať k rozprávke?
To, čo žijem, je moja rozprávka. Ja si píšem scenár, rozhodujem o rôznych vybočeniach a zákrutách. Teraz to nie je len v prenesenom zmysle, ale aj naozaj. Od apríla som autom najazdila 20 000 kilometrov. Tento rok mám veľmi intenzívne obdobie, ktoré som potrebovala. Je úžasné, že žijem, čo cítim. Od konca minulého roka mám takú živelnú energiu v sebe.
Čím to je? Čo sa zmenilo?
Nastala zmena v mojom partnerskom živote. Urobila som rozhodnutie, ktoré ma posunulo dopredu, a som oveľa bližšie sama k sebe. Keď ťa ovláda strach a neistota, keď si chorá skoro celý rok, musíš si uvedomiť, že niečo je zle, a nájsť koreň celého. Ja som, samozrejme, tiež vedela, prečo sa musím odtrhnúť, a to mi zachránilo život. Moje telo mi neúnavne dávalo signály. Nedalo sa to nevšimnúť. To celé obdobie mi však dalo veľmi veľa. Napríklad dôverovať intuíciám a nebáť sa toho, čo bude zajtra. To, čo je dnes, je totiž rozhodujúce pre zajtrajšok.
Znamená to, že po boku nového partnera a úspechoch v práci máš teraz najlepšie obdobie v živote?
Určite vnímam, že sa po štyridsiatke cítim oveľa lepšie, ako keď som mala dvadsať, tridsať rokov. Čím som staršia, tým sa mám radšej, to mi dáva pokoj v duši, ale tiež vyrovnanosť. Som rada, že starnem, a dokonca teraz sa páčim sama sebe najviac. Aj telom, aj dušou (smiech).
Krásna si bola vždy...
Keď sa pozriem na svoje fotky po skončení VŠMU, vidím sa veľmi unavene. Vyžaruje zo mňa taká staršia energia. Bolo to spôsobené tým, že som odišla z malého mesta od rodičov do Bratislavy. Evidentne nová škola, prostredie, prvá láska a všetko ostatné sa na mne prejavilo. Kľúčový rozdiel je tiež ten, že sa nebojím ukázať, aká som, a to bez ohľadu na to, či ma ľudia budú mať radi alebo nie.
I napriek tomu, že máš za sebou aj sklamania v láske, veríš, že so svojím drahým prežiješ celý život?
Do každého vzťahu vstupujem s tým, že to je navždy.
