Ako ťa doterajšie vzťahy formovali?
Každý jeden vzťah ma formoval, veď to je stretnutie dvoch ľudí, ktorí sú na svojej ceste a píšu svoju kroniku života. Som teda vďačná za každé stretnutie, i keď boli aj bolestivé momenty. Ak nemám s nikým interakciu, moje ego si môže robiť, čo chce.
Keď však žijem vo vzťahu, pekne sa ukáže moja podstata. Vždy, keď sa niečo skončilo, potrebovala som byť niekoľko dní sama. Keď sme sa rozlúčili s mojím manželom, vtedy mi pomohla rozprávka Snehulienka, ktorú dávali v kinách. Pozerala som sa na plátno a láska k nemu sa ma zrazu zmocnila, vytlačila žiaľ, smútok a nič som si nepriala viac ako to, aby bol šťastný.
Považuješ sa za silnú ženu?
Jednoznačne áno.
Super, že to vieš takto otvorene povedať.
Viem totiž, že som pre seba jediná istota. Dokážem sa o seba oprieť v ťažkých chvíľach. To sa však dá iba vtedy, keď sama sebe venujem čas a pracujem na sebe.
Dnes je bežné, že ľudia v tvojom veku splácajú hypotéky, úvery. Ty hovoríš, že vďaka tomu, že nemáš takéto veľké záväzky, nemusíš brať každú pracovnú ponuku len preto, aby si zaplatila účty. Ľutuješ dnes s odstupom času, že si na niečo neprikývla?
Fúha, už si ani nepamätám, veď za tých 20 rokov sa udialo veľmi veľa. Jedna vec mi však napadla. Volala mi režisérka Ildikó Enyedi, aby som prišla na kasting do seriálu Terapia pre HBO, a ja som nešla. To mi je ľúto. Viem, že vtedy som sa bála robiť seriály. Bola som pracovne rozmaznaná, točila som veľa celovečerných filmov. Je však ťažké vracať sa do minulosti. Väčšinou zabúdam aj na moje nakrútené snímky a ich názvy. Keď som skončila školu, moja mamka začala písať kroniku, čo som natočila. Je tam už okolo 80 rôznych projektov. Neuveriteľné.
Dodnes chodíš po kastingoch. Neotravuje ťa, že ti nezavolajú hneď s tým, že majú pre teba konkrétnu úlohu?
Kasting je fajn preto, lebo ma nenechá byť pohodlnou, vystupujem zo svojej komfortnej zóny. Je to tréning a čo je dôležité, môžem ukázať aj moje iné odtiene. Je to šanca na znovuzrodenie. Takže kasting je nádej na posun.
Znamená to, že keď neuspeješ, nevnímaš to tragicky?
Nie, lebo za celú kariéru som zažila veľa vecí. Keď herec na kastingu neuspeje, neznamená to automaticky, že je zlý. Pri výbere zohráva úlohu veľa faktorov: chémia medzi partnermi, či si presne ten charakter, či si známy alebo či si už príliš známy atď. Spomínam si na situáciu, keď si ma režisér vybral, už sme mali podpisovať zmluvu a producent mi na Silvestra poslal esemesku: Krásny Nový rok. Na natáčaní sa neuvidíme, lebo nakoniec tam bude iná herečka (smiech). A mohla by som do rána rozprávať podobné príbehy.
S emóciami pracuješ nielen na filmovom pľaci, ale aj na hereckých kurzoch, ktoré vedieš. Boli ti city niekedy na príťaž?
Boli, ale naučila som sa nimi správne narábať. Musím šoférovať svoje emócie. Kedysi som bola taká, že všetko, aj to negatívne, som si brala na seba a trápila som sa. Bola som z toho poriadne unavená. Svojich študentov učím, aby si emócie nepripúšťali, ale aby si v emocionálne náročných situáciách predstavili, že púšťajú zo seba do zeme korene, a to ich ukotví. Som prítomná a vnímam city, prežívam. Som empatická, ale pevne stojím a nenechám sa vykoľajiť.
