Prednedávnom ste sa znova postavili na vlastné nohy po tom, čo ste mali zlomenú nohu najskôr v sadre, neskôr v dlahe. Aký je to pocit?
Veľmi sa z toho teším, lebo ja som neposedná a potrebujem sa hýbať. Trápilo ma, že som musela iba sedieť, no nevedela som to zmeniť. Našla som si teda aktivity, aby mi ubehol čas. Napríklad som prečítala sedem kníh.
Úraz sa vám stal, keď ste sa vracali z fotenia titulky novej knihy, ktorá vychádza v októbri. Beriete to ako nejaké znamenie?
Vôbec nie. Nemám rada poverčivosť. Podľa mňa ľudí zbytočne limituje a navodzuje pocit strachu. Mnohí mi po úraze písali, že je to znamenie, aby som spomalila, oddýchla si. Pravdou je, že ja som práve v tom období už mesiac nepracovala a užívala som si leto s rodinou. Vnímam to, že to bola blbá náhoda. Zlomenú nohu som nemala prvýkrát. Už sa mi to stalo pred siedmimi rokmi. Vtedy to však bolo omnoho náročnejšie, nezaobišlo sa to bez skrutiek a veľkých bolestí. Ako vtedy, tak i teraz som si užívala, že sa o mňa všetci starali a obskakovali ma.
Nielen vás, ale i vášho otca Petra Jandu poznáme ako rokerov. Na pódiu určite. Ste rokerkou aj v súkromí?
Kto si pod rokerstvom predstaví sex, drogy a rokenrol, tak to nie som ja. Pre mňa je definícia roku spojená s istou formou rebelstva, ale nie v negatívnom význame. Je to vystúpenie zo svojej komfortnej zóny, posúvanie hraníc, skúšanie nových projektov a s tým spojených výziev. Na druhej strane je to tiež robenie iba tých vecí, na ktoré mám chuť. Nerobím, čo nechcem. Ak ma niekto napríklad zavolá zaspievať si s ním pesničku a mne sa skladba nepáči, poďakujem a poviem nie. Nerobím všetko a za každú cenu.
Vždy ste taká boli?
Prišlo to až vekom a zrejme aj skúsenosťami. Urobila som aj v minulosti veci len preto, aby som bola dobré dievča a niekoho som nezarmútila. Našťastie, vždy som mala toľko ponúk a príležitostí, že niektoré som nielenže chcela, ale aj mohla odmietnuť. Nebola som od nich finančne závislá. Samozrejme, ak by prišiel niekto s ponukou za strašne veľa peňazí a nebola by proti mojim morálnym zásadám, ťažko by som odolala. Pamätám si, že v Nemecku som dostala ponuku fotiť pre Playboy za naozaj poriadny balík, ale odmietla som. Celý život som totiž hanblivka. Myslím si, že to prišlo s tým, ako mi v dvanástich začali rásť prsia. Veľmi som sa hanbila, že ich mám také veľké. A ostalo mi to dodnes. Takže muselo by to byť veľmi veľa peňazí, aby som hanbu zahodila. V tomto prípade to nebola suma, že by som si mohla kúpiť dom s obrovskou záhradou v centre Prahy, takže som povedala nie (smiech).
Áno ste však povedali na spoluprácu televíznemu projektu Česko Slovensko má talent a už nejaký ten rok sedíte v porote. Vy by ste sa do podobného projektu prihlásili?
Sama neviem. Keby som mala 18 rokov, nevedela by som si nájsť kapelu, nemala by som tušenia, ako si napísať pesničku, možno by som to zvážila. Je to výborná príležitosť práve pre takýchto ľudí. Ja som však veľká trémistka, takže by som sa zrejme i bála.
Aký talent by ste predviedli, ak by to nemal byť spev?
To by bol veľký problém, lebo neviem dobre hrať na žiadnom hudobnom nástroji a neviem ani tancovať. Takže asi by som nikam nešla (smiech).
Obdivuhodné však je, že ste pred štrnástimi rokmi mali dostatočne pevnú vôľu na to, aby ste prestali fajčiť. Bolo to náročné?
Mala som problémy s hlasivkami, ešte som žila v Nemecku. Zašla som k doktorovi, ktorý liečil pacientov najmä z hamburskej opery. Povedal, že sa mi robia uzlíky na hlasivkách. Keď sa ma opýtal, koľko cigariet denne vyfajčím, a odpovedala som, že priemerne sedem, odporučil mi, aby som prestala. Vyšla som z ordinácie a celú krabičku cigariet som hodila do koša. Keď som sa však presťahovala po čase do Česka, spievala som v muzikáli, okolo mňa všetci fajčili, tak som začala znova. Po roku mi však prekážalo, že som z cigariet smrdela, bolela ma hlava. Definitívne som s tým skoncovala, keď som stretla svojho manžela, ktorý je nefajčiar a navyše doktor. Stačilo, že ma raz videl s cigaretou v ruke, a povedal, že sa mu to nepáči. Prestala som. Odvtedy si od niekoho potiahnem len príležitostne. Cigarety si nekupujem.
Vystríhate pred tým aj dcéru?
Chvalabohu, Maruška neznáša fajčenie. Smrdí jej to. Najradšej by som bola, keby si nikdy nezapálila. Otvorene sa s ňou rozprávam o tom, že ja som začala fajčiť veľmi skoro, hoci mi to najskôr ani nechutilo. Bola som v partii, kde všetci fajčili, tak som sa pridala. Preto jej vravím, nech nerobí veci len preto, aby zapadla do skupiny kamarátov.