Zavážilo pri skoncovaní s cigaretami aj to, že rakovina vám vzala mamu i brata?
Nie, nikdy som sa na to takto nepozrela. Avšak keď sa ma raz kamarát opýtal, prečo fajčím, keď je rakovina v našej rodine, fajčilo sa mi horšie. Ale vtedy som neprestala, cigarety mi chutili. Dnes som rada, že som prišla na to, aká je to blbosť.
Pristupujete starostlivejšie k svojmu zdraviu, chodievate pravidelne na preventívne prehliadky?
Áno, a nahováram aj svoje kamarátky, aby raz neprišli k lekárovi neskoro. Určite dôležitú úlohu v tomto zohráva aj manžel, ktorý je gynekológ. Maminka totiž zomrela na rakovinu vaječníkov. On ma teda v tomto stráži, lebo vie, že ja som opak hypochondra. Lekárov sa nebojím, ale nerada k nim chodím. Ja si mnohé signály ani nevšímam, respektíve im nepripisujem význam. Poviem príklad. Pred rokom som pocítila prvýkrát tinitus, čiže zvonenie v ušiach. Doma som sa s tým priznala asi po pol roku.
Maminu ste stratili, keď ste ešte neboli ani dospelá. Ako to ovplyvnilo vaše nazeranie na svet?
Veľmi rýchlo som musela dospieť. Otec nechcel zostať v Prahe, takže väčšinu času trávil v dome, v ktorom má štúdio. Brat bol už vtedy ťažko chorý, oženil sa, presťahoval sa, takže som zostala doma sama. Mala som sedemnásť rokov, čiže na jednej strane sa mi páčilo, že som mohla veľa času tráviť s kamarátkami. Potrebovala som zvládnuť nielen smútok, ale aj domácnosť, nákupy, účty a podobne. Otec mi, samozrejme, dával peniaze, ale všetko som zabezpečovala sama. V tom období som si veľmi priala, aby som mala čo najskôr dieťa a mohla som byť takou skvelou maminkou, ako bola tá moja. Chcela som jej ukázať, čo všetko som sa od nej naučila.
Dcérka sa vám narodila tesne pred štyridsiatkou. Ste teda ako vaša mama?
Myslím si, že áno. Hoci maminka bola pracovitejšia v zmysle, že oveľa viac varila, piekla, stále upratovala a dôkladne sa starala o domácnosť. Bola z Moravy a tam sú dievčatá také, že sa musia postarať o všetko. Tým, že ja som hudobníčka a žijem iným štýlom, nebavia ma až tak spomínané domáce práce. Ale odkedy mám dcéru, aj ja som sa zmenila, odmietla som veľa pracovných ponúk, aby som sa jej mohla venovať. Keď som mala koncert a Maruška bola malá, chodila so mnou kamarátka a strážila ju, kým som bola na pódiu. Dúfam teda, že sa maminka na mňa pozerá a hovorí, že to robím dobre.
Zlepšilo nešťastie v rodine váš vzťah s otcom?
Ťažko povedať, lebo my sme stále mali skvelý vzťah. Vedieme podobný štýl života, hoci otec je väčší bohém. Po maminkinej smrti pomerne rýchlo naskočil do nového vzťahu, prišlo dieťa, potom ďalšia partnerka i deti. On teda smútok zaháňal po svojom. Vždy bol však dobrý otec, i keď bol veľa preč. Keď sme boli s bratom ešte malí a vrátil sa domov, zahrnul nás darčekmi. Mama bola nešťastná, lebo čakala, že nás aj pokarhá, čo sa nedialo.
Roky ste žili v Nemecku, kde máte stále obrovskú základňu fanúšikov. Bolo dobré rozhodnutie vrátiť sa späť do Prahy?
Určite áno. Pôvodne som to ani neplánovala. Mala som zlomené srdce a vtom prišla ponuka spievať v muzikáli. Dva a pol mesiaca sme intenzívne skúšali a ja som za ten čas zrazu v Prahe stretávala svojich kamarátov z minulosti, trávila som viac času s rodinou a zistila som, že to mi dáva zmysel a som spokojná. Ostala som teda. A našla som si tu aj manžela.
Keď vám dcéra oznámi, že chce skúsiť život v cudzine, budete ju odhovárať?
Hneď si zbalím kufre a idem s ňou (smiech). Nech len ide. Najlepšie tam, kde je dobré počasie, aby som mohla za ňou chodiť. Mám také tušenie, že pôjde do sveta. Ak nie, nech je šťastná doma.
Aké gény sa v nej stretli: umelecké alebo lekárske?
Krásne spieva. Chvíľu sa zamýšľala nad tým, že by chcela byť zverolekárkou ako jej pradedko. Najnovšie vraví, že nemá rada krv. Vzťah k zvieratám má však veľmi intenzívny. Máme troch psov, jazdí na koni a doma zachraňujeme všetko od hmyzu po vtáčikov. K prírode má teda blízko, takže možno svoj názor ešte zmení.