Stretávame sa popoludní v tatrách, využívame deň, keď máš v televízii voľno, pritom akurát sa vraciaš od koní. Bol si trénovať alebo si oddýchnuť?
Najskôr som trénoval s jednou juniorskou reprezentantkou, potom som s ďalším koňom pracoval a následne som s tretím išiel na prechádzku. Takže celé predpoludnie som strávil pri mojej najväčšej životnej záľube.
Aký si tréner?
Nenazývam sa, že som tréner, pre deti som kamoš, so všetkými si tykám. Myslím si, že keď je človek klasický tréner, deti majú rešpekt, ale na súťaži kvôli nemu srdce nenechajú. Keď sme kamoši, na pretekoch ma nechcú sklamať ako kamaráta. Dajú zo seba maximum. Ale, samozrejme, aj ja viem byť prísny a potom všetci utekajú. Mám totiž rád niektoré stereotypy, lebo fungujú, a keď to tak neurobia, viem byť chvíľu nepríjemný. Trvá to tak dve minúty.
Máš vlastného koňa?
Mám dva kone. Prvého som si kúpil ešte na strednej škole. Sesternica mi požičala peniaze a potom som jej ich splácal. Chodil som do barov umývať poháre a robiť šatniara. Taktiež som si brával služby v jazdeckom areáli, aby som mal nižší nájom, kydal som hnoj a podobne. Takže v živote som nič nedostal na zlatom podnose. Som klasické panelákové decko. Aj na kone som sa dostal tak, že ako prvák som domov priniesol zoznam krúžkov. Každý bol spoplatnený, iba pri jazdeckom bolo napísané, že si to žiak môže odrobiť. A naši povedali: To si odrobíš.
Takže predurčili, čomu sa budeš celý život venovať, hoci s koňmi nemáš len tie najlepšie skúsenosti.
Za tie roky som mal plno zranení po pádoch z koní. Keď som mal 16 rokov, dolámal som sa tak, že som skončil v nemocnici a tri dni za mnou nikto z rodiny neprišiel. Mobily neboli, mama si myslela, že som na pretekoch. Až keď jej tréner domov priniesol jednu moju topánku a povedal, že druhá asi ostala v sanitke, dozvedela sa, čo sa stalo. Okamžite za mnou prišla a ešte som dostal aj poriadnu bitku (smiech).
Takže žiadne zaobchádzanie v rukavičkách. Mal si prísnu výchovu?
Rodičia mňa i moje dve mladšie sestry vychovávali najlepšie, ako vedeli. Veľa pracovali, obidvaja v hotelierstve, takže sme sa rýchle naučili samostatnosti. Ja som však žil v takej svojej bubline medzi koňmi. Naši nie vždy mali pre to pochopenie, najmä otec, ktorý zo mňa chcel mať lekára. Pamätám si, ako som bol presvedčený, že odídem z domu a už sa nikdy nevrátim. Do jazdeckého klubu raz niekto priviezol oslíka, ktorý dostal zápal pľúc. Veľmi som sa ho snažil zachrániť, nepodarilo sa. Zlomilo mi to srdce. Domov som prišiel s takým plačom, až som sa nedokázal nadýchnuť. Rodičia sa pýtali, čo sa stalo. Zo mňa len vyšlo: Somár zdochol. Strašne sa smiali. Vtedy som si povedal, že s takými ľuďmi pod jednou strechou žiť nebudem (smiech).
Tráviť čas s koňmi znamená byť aj veľa sám.
Milujem samotu. Podľa mňa je pre každého extrémne dôležitá, lebo musí vedieť vyjsť sám so sebou, inak nedokáže vyjsť ani s ostatnými. Keď som sám, analyzujem, či robím veci dobre, a keďže som veriaci, dosť sa hádam aj s tým hore.
Ako ty teda vychádzaš sám so sebou?
Myslím si, že to nie je náročné. Viem si upratať v prioritách, žijem v takých základných hodnotách, ktoré mi dali rodičia, a riadim sa radami, ktoré mi neustále opakovali staré mamy, s ktorými som v detstve trávil veľa času.
Babky ťa brávali do kostola?
Áno, prvé miništrantské kroky boli vďaka nim. Niekedy sa im ani nechcelo ísť tak často do kostola, ale ja som chcel miništrovať, takže išli. Keď som mal osem rokov, babka ma zobrala do lesa na čučoriedky. Zrazu začala výskať, kričať. Zľakol som sa, čo sa deje. Pribehol som k nej a nadšená mi ukazovala, že našla kľúč od nebeskej brány. Nerozumel som, o čom hovorí. Je to bylina, ktorá rastie v horách a len raz za život ju môžeš nájsť. Odtrhla ju, vysušila a povedala, že po smrti by ju príbuzní mali dať nebožtíkovi do rakvy, ten potom môže zaklopať na nebeskú bránu a tá sa otvorí. Či to funguje, neviem. Ale prešlo 20 rokov a keď babička zomrela, pri jej rakve som si na to spomenul a bylinku som jej dal do ruky. Dúfam, že pred nebeskou bránou nestojí dodnes.
Ako televízny reportér si bol neraz nakrúcať vo Vatikáne. Dokonca viem, že pracuješ na tom, aby si získal akreditáciu a bol by si tak jediným slovenským novinárom pre Svätú stolicu. V akom je to štádiu?
Stále to riešim. Verím, že raz sa to podarí. Zatiaľ nespĺňam jedinú podmienku, a to, že by som mal žiť v Taliansku. Mojím veľkým snom je raz letieť v jednom lietadle s pápežom a ako novinár sa ho chcem niečo opýtať. Pritom s pápežom Františkom som sa osobne stretol, aj som sa s ním rozprával, keď tam bol na audiencii prezident Andrej Kiska.
