Čo si sa ho teda opýtal?
Bol som v šoku. Myslím si, že ani nič. Bolo to neplánované. Dal som sa tam totiž do reči s jeho vtedajším tajomníkom. Pri odchode mi hovorí: Johny, poď so mnou. Zobral ma do knižnice, po chvíli sa otvorili dvere a prišiel pápež so slovami: Hi, guys. Vtedy sa vo mne najprv ozvala reportérska duša a hneď som mu chcel pripnúť mikrofón, že s ním urobím rozhovor. Potom som usúdil, že to asi nie je celkom vhodné. Chvíľku sme sa rozprávali. Poďakoval som mu za to, že môžem byť súčasťou viery. On sa pýtal na môj život, na rodičov, na konci ma chytil za ruku a povedal: Keď si novinár, prosím, slúž pravde. Dal mi svoj ruženec, objali sme sa a odfotili. Bol to veľký zážitok.
Ako ťa vnímajú ľudia v regióne pod Tatrami, za ktorými chodíš už takmer 30 rokov s televíznym mikrofónom?
Diváci starnú so mnou a ja s nimi. Mnohí ma berú, že som ich. Aj pri ťažkých témach sa snažím byť férový a najprv za každým prídem ako človek, ktorému podám ruku, porozprávam sa s ním. Na strane druhej som aj v práci. Snažím sa, aby v reportáži bolo na prvom mieste cítiť človeka. V tejto súvislosti si spomínam na udalosť, keď sa v jazere utopilo dieťa. Robil som odtiaľ živý vstup. O dva dni som sa do dediny vrátil a chcel som zúfalej mame osobne povedať, ako mi je to ľúto. Dievčatko malo v ten deň pohreb, mama sedela v kostole a objímala mŕtvu dcéru. Kráčal som zozadu, pani sa otočila a objala ma. Dve hodiny sme spolu plakali a ona mi vyrozprávala celý svoj príbeh. Bola to asi jedna z najsilnejších tém vôbec, ktoré som pokrýval. V tom okamihu som pre ňu nebol televízny reportér, ale najbližší človek, ktorému všetko vyrozprávala.
Máš, naopak, za tie roky aj negatívne skúsenosti?
Našťastie, skoro žiadne. Ale mali sme raz tému, keď v drevenici vybuchol plyn. Žil v nej starý mládenec, ktorý rád popíjal. Spoza plota som kričal, či tam niekto je. Otvorila babička v kydliach a hovorím jej: Dobrý deň, my sme z Markízy. A ona: Ja tebe dám z Markízy. A hodila po nás do plota sekeru. Nakoniec sa to skončilo tak, že mi povedala, aby som sa pred Vianocami zastavil po orechy, lebo teraz ich v tom neporiadku nevie nájsť.
Pozeráš Televízne noviny?
Väčšinou len zo záznamu. Vtedy to všetci moji kolegovia vedia, lebo keď sa mi niečo páči, napíšem im. Viem, aká je spätná väzba dôležitá. Aj pre mňa. Žijeme veľmi neosobnú dobu, veľa vecí si nepovieme, pritom je to extrémne dôležité.
Máš v živote rituály, ktoré sú tiež pre teba také dôležité, že sa ich nemieniš vzdať?
Míňam veľa peňazí na sviečky, ktoré chodím zapaľovať svojim najbližším. A nielen na Dušičky. Sú to už tri roky, čo mi zomrel otec, a i napriek tomu, že sme mali pomerne komplikovaný vzťah, vždy keď cestujem do inej krajiny, zájdem do najväčšieho kostola a zapálim mu sviečku. Aj starým rodičom. Dokonca minulý rok som vláčil so sebou kahanec do Paríža, kde som bol na pretekoch s koňmi. Moje detstvo sa totiž spája s Louisom de Funès a dal som si za cieľ, že keď raz budem vo Francúzsku, pôjdem mu zapáliť sviečku. Známi mi hovorili, že tam so mnou nejdú, lebo to je ďaleko. Počas cesty autom som zrazu na križovatke zbadal „kruháč“ a tam obrovskú sochu. Kričal som, aby šofér zastavil, lebo som bol presvedčený, že to je Louis de Funès. Vybehol som z auta, zapálil sviečku, poďakoval som mu, koľko som sa vďaka nemu v živote nasmial, a vrátil sa do auta. Všetci sa rehotali. Nechápal som. Povedali mi, že to bol pomník bývalého francúzskeho prezidenta Charlesa de Gaulla (smiech).
Kedy si naposledy pozeral nejaký film s ním?
Včera som si pustil Grand Hotel pána Septima. Videl som ho asi tisíckrát. Zbožňujem, keď som sám doma, uvarím si čaj, jem piškóty a rehocem sa (smiech).
