Často sa u vás doma hrá?
Erika: Áno. Najstarší Ondrejko hrá teda na husliach, je primáš vo svojej kapele. Emka chodí na klavír a najmladšia Maruška sa zatiaľ skôr len zabaví s hociktorým nástrojom. Jediná, ktorá v rodine nehrám, som ja. Ale mám heligónku. Raz na Vianoce som chcela Ondreja prekvapiť a nacvičiť si koledu.
Aj som chvíľku potajomky doma hrala, ale nakoniec som to vzdala pre nedostatok času. Suseda mi však kúpila triangel. Už som mala jeden cing v kostole na úvod. To bol zatiaľ môj hudobný vrchol (smiech).
Musíte deti nútiť, aby pravidelne cvičili?
Erika: Ondrejko má 15 rokov a konečne je vo fáze, že cvičí pravidelne a sám. Dnes už tiež cvičil dve hodiny bez toho, aby sme mu to pripomínali. S Emkou je to iný príbeh. Ona otvorí noty, sadne za klavír a o pár minút príde s tým, že už všetko vie. Na ňu musíme byť trošku prísnejší.
Ondrej: Samozrejme, treba odhadnúť mieru, aby sa jej nástroj nesprotivil. Pre nás nie je dôležité, aby z nich boli hudobní virtuózi, ale aby si vedeli na nástroji zahrať, nestratili s ním kontakt. A možno raz sa im nejaký umelec zapáči natoľko, že sa mu budú chcieť podobať a budú na sebe poriadne makať.
Obidvaja ste vyštudovaní pedagógovia. Kto má väčšiu trpezlivosť pri učení sa s deťmi?
Ondrej: Určite Erika, a deti to vedia, preto chodia skôr za ňou.
Ty si vyštudoval slovenčinu a hudbu. Učil si niekedy?
Ondrej: Iba niekoľko týždňov počas vysokoškolskej praxe. Bavilo ma to. Potom som mal chvíľu brigádu v ZUŠ-ke v Prešove. Akurát minule som stretol žiaka, ktorého som učil. Je lekár. Ďakoval mi, ako som ho tak nadchol pre hudbu. Dodnes hráva len tak pre radosť.
Hovoríte, že teda máte už aj prvého tínedžera. Ako sa s tým pasujete?
Ondrej: Zatiaľ sme len trápni a častejšie vidíme, ako náš Ondrej gúľa očami, keď niečo poviem. Vďaka nemu som zistil, že musím byť viac tolerantný, pokiaľ ide o módu dnešnej mládeže. Ja totiž preferujem taliansky štýl, a nie oversized. V tomto sa ani s Erikou nezhodneme.
Erika: Deti ma nahovorili, aby som nielen im, ale aj sebe kúpila poriadne široké nohavice. Ladím teda s nimi, je to pohodlné. Pokiaľ ide o veľkosť, často neviem Ondrejovi trafiť ani košele. Už som to vzdala a povedala som, že mu nebudem nič kupovať. Preferuje totiž veľmi tesné a tie odo mňa také veru nie sú.
Komu sa syn viac zdôverí?
Erika: Asi mne. Niektoré veci si nechávam len pre seba, nehovorím ich ani Ondrejovi. Obzvlášť tie, s ktorými by nesúhlasil.
Ondrej: Ja ho zas občas beriem na rybačku a vtedy sa vieme tak chlapsky porozprávať. A platí, že čo sa stalo na rybačke, ostáva na rybačke.