O tebe je známe, že nielen na vystúpeniach, ale aj v zábavnej šou Vtip za stovku rozprávaš vtipy. Aký vtip charakterizuje tvoj život?
Ondrej: Najlepšie vtipy píše často sám život. Teraz si spomínam, že mi dcéra Emka raz povedala: Ty si ten najlepší otec, ktorého som doteraz mala (smiech). V zásade však asi platí, že v súkromí zas nie som taký vtipný človek.
Erika: To je pravda, ale niekedy si na mne skúša vtipy.
Ondrej: Prednedávnom to bol o východniaroch, ktorí idú na dovolenku. Nastúpia do lietadla a letuška sa ozve: Na palube je vás 100, ale, žiaľbohu, zabudli sme nabaliť 50 porcií jedla. Ako benefit pre zvyšných 50 pasažierov ponúkame alkohol podľa vlastného výberu a množstva. Po štyroch hodinách sa letuška ohlási znova: Len pripomínam, že stále je k dispozícii 50 porcií jedla (smiech).
Erika: Treba však dodať, že tento vtip nevystihuje náš život.
Keď už sme teda pri gastre, preferujete zážitkovú gastronómiu?
Erika: Preferujeme skôr domácu kuchyňu pred reštauráciami. Často varím.
Ondrej: Minule sa ma niekto pýtal, či sa pred jedlom aj modlíme. Povedal som, že nie, veď naša Erika dobre varí (smiech).
Erika: Ondrej varil len raz a dodnes si to všetci pamätajú. Robil deťom špagety a hovoria, že boli dobré, lebo do nich dal aspoň maslo.
Vedela si variť od začiatku vzťahu?
Erika: Nie. Mama mi vždy hovorila: Nemotaj sa mi v kuchyni, keď budeš potrebovať, naučíš sa to. A mala pravdu. Ondrej bol dlho jediný človek, ktorého poznám, že si v reštaurácii objednával dukátové buchtičky.
Ondrej: Mama bola vedúca školskej jedálne, takže som odchovaný na týchto jedlách.
Erika: Dôkazom toho, že je nenáročný stravník a zje takmer všetko, je, keď sa raz v noci vrátil z koncertu a ja som robila tvarohovú plnku do koláča. Dala som mu ochutnať s tým, či je dosť sladká. Povedal, že áno. Na druhý deň, keď sme koláč jedli, vraví, že cukru je v ňom málo. Pripomenula som mu, že ho chutnal. A on na to, ja som si myslel, že to je šalát (smiech).
Späť k vtipom. Stalo sa, že si na pódiu glosoval, hádzal si jeden príbeh za druhým a v publiku ani náznak smiechu?
Ondrej: Ako sa hovorí, od vtipnosti k trápnosti je veľmi tenký ľad. Stále sa podarí, že niečo vyjde viac, iné zas menej. Nedávno sme hrali na firemnej akcii, v publiku sedeli väčšinou chlapi. Pesničky som prepájal rôznymi fórmi a za každým z nich hrobové ticho. Pomerne zdeptaný som išiel odtiaľ domov. Na druhý deň mi volala šéfka agentúry so spätnou väzbou, že išlo o IT firmu a bola to pre nich najlepšia akcia, akú kedy za posledné roky zažili. Vraj sa tak dobre už dávno nenasmiali.
Našťastie, všetko dobre dopadlo. Čo ti však bežalo hlavou, keď si na tom pódiu stál a v sále ticho?
Ondrej: V takýchto situáciách nenápadne pozerám na hodinky, odrátavam každú minútu. Vtedy mi veľmi pomáha tzv. čašnícky pohľad. To znamená, že pozeráš do publika, vidíš všetkých a zároveň nikoho. Vtedy nenadväzujem s nikým žiaden očný kontakt.
Na koncerty často cestujete celá rodina spoločne. Aké myšlienky ti idú v hlave, Erika, keď vidíš Ondreja, ako sa doslova rozdáva pre druhých?
Erika: Rozmýšľam nad tým, aké by to bolo, keby aj doma mal vždy toľko energie (smiech). Vyžaruje vtedy z neho iná charizma. Rada sa idem z času na čas pozrieť na jeho koncert, vtedy mám pocit, že sa do neho vždy nanovo zaľúbim.
Koľko huslí si za tie roky už zodral?
Ondrej: Niekoľko ich veru bolo, nemám to presne zrátané. Nevlastním žiadne majstrovské nástroje, že by mi ich na mieru vyrobili konkrétni majstri. Tie, ktoré mám, sú však kvalitné tiež. Ich cena sa pohybuje v tisícoch eur. Aktuálne vlastním dvoje huslí, pričom na jedných hráva syn.