Život nás má rád – to si zrejme už nejaký ten týždeň spieva celé Slovensko, keďže tak sa volá song k filmu Kavej, pod ktorým si podpísaná. Ako to teda je, teba má život rád?
Má. Veľakrát som mala šťastie v nešťastí. Mám úžasnú rodinu a ďalších dobrých ľudí okolo seba, ktorým sa môžem vyrozprávať, keď mi je najhoršie. Taktiež mám dar od Boha, že viem spievať a tým tešiť iných. V neposlednom rade som zdravá, takže z toho ohľadu ma má rád.
Keď mám miestami pocit, že ma život nemá rád, tak je to pre nejaký typický ženský hormonálny výkyv alebo jednoducho len ráno vstanem, ako sa povie, hore zadkom (smiech).
V klipe ste sa stretli tri východniarky, dokonca hneď Prešovčanky. Herečky Janka Kovalčiková a Anička Jakab Rakovská v ňom i spievajú. Dlho si ich na to nahovárala?
S babami bola super spolupráca. Bola som rada, že sa stotožnili s mojím nápadom a zaspievali. Na Janku prezradím, že nebola spočiatku vôbec nadšená. Bola dosť v strese, brala to strašne vážne a mimoriadne zodpovedne. Sama povedala, že by radšej stála holá pred divákmi na javisku ako spievala (smiech).
Ty by si sa dala nahovoriť na hranie vo filme alebo v seriáli?
Tiež by som mala pred tým obrovský rešpekt, ale prečo nie? Rada by som si to vyskúšala. Naposledy som sa mihla asi na tri sekundy vo Vojne policajtov, no prvú väčšiu rolu som mala v seriáli Moje povstanie 2, kde som si zahrala sniperku Chavivu Reikovú. Takže týmto sa vnucujem aj tvorcom, ak by točili Kavej 2. Dúfam, že sa mi ujde nejaká rola. Pokojne mi zavolajte (smiech).
Ty si práve jedna z mála umelkýň, ktoré sa z východu nikdy nepresťahovali do Bratislavy. Prečo?
Mám rada zmenu, páči sa mi, že môžem takto cestovať. Keď mi je v Prešove dlho, idem do Bratislavy a naopak. Rodinné zázemie pre mňa tiež zohráva kľúčovú úlohu. Po toľkých rokoch cestovania sa už aj ja v Bratislave cítim čiastočne ako doma. Neprespávam po hoteloch, ale konečne som si tu prenajala menší byt.
Navyše počas letnej sezóny hrám veľa koncertov aj v Česku, takže je to i logisticky praktickejšie. Za tie roky, čo tu trávim tak veľa času, som si vybudovala nejaké zázemie a toto mesto mám veľmi rada.
Nás východniarov, nech žijeme kdekoľvek, väčšinou rozoznať aj tým, že sme temperamentnejší. Kedy ty musíš svoju živelnosť krotiť, aby si to takpovediac neprepískla?
Asi pri mužoch. Niekedy viem prepnúť do módu, že ma je až príliš. Ženy všeobecne dokážu byť hysterické, vtedy je však dobré vedieť zatiahnuť aj ručnú brzdu. Keď sa tešíme, je to nával pozitívnej energie, ale keď plačeme, ide o najväčší svetobôľ. Partneri potom nechápu, čo sa deje (smiech).
Mení sa to v tvojom prípade aj vekom?
Pred 15 rokmi som určite robila väčšie scény. Dnes radšej dvakrát meriam a raz režem, ako sa vraví. Nech to má úvod, jadro i záver. Niekedy si to skonzultujem len sama so sebou. Je pravda, že vekom človek zmúdrie a povie si, že stačilo. Nie sú potrebné vždy veľké gestá.
Kým ostatní oddychujú, muzikanti majú obyčajne v lete plné diáre koncertov. Ty si však nevydýchneš ani na jeseň. Čaká ťa turné. Prečo si si v rámci neho stanovila iba päť koncertov?
Rada by som odohrala aj viac, ale vzhľadom na to, že súčasťou môjho turné bude špeciálna scéna, kulisy a ďalšie prvky, ktoré sa aktuálne vyrábajú v Londýne, som šťastná, že sme našli aspoň niekoľko sál, kde budeme môcť tento netradičný typ koncertu odohrať. Už aj tak bolo náročné prehrýzť sa množstvom ľudí, ktorí nám hovorili, že toto sa nedá, tamto sa zas nemôže a podobne.
Napriek tomu, že nejde vždy všetko hladko, veľmi sa teším, lebo moje skladby dostanú filmový charakter. Bude to veľkolepé. Lístky na turné už sú v predpredaji.