Turné si nazvala Svety. Aký je ten tvoj svet?
Pestrý. Raz v ňom sneží, potom prší, vyjde krásne počasie a mám pocit, že si sedím na ružovom obláčiku, a potom zas prídu sivé mraky.
Takto premenlivo bolo zrejme aj počas tvojej minuloročnej pešej dvestokilometrovej púte do Santiaga de Compostela. Ako to vidíš dnes?
Bolo to dobré rozhodnutie a splnila som si sen. Je pravda, že predtým som nevedela pochopiť, prečo ľudia absolvujú takéto dlhé vzdialenosti, prečo chodia na turistiku. Po tejto skúsenosti im už rozumiem. Až tam som pochopila, ako si pri chôdzi dokážem vyčistiť hlavu i napriek tomu, že som v diskomforte.
Žiadna iná dovolenka by mi tento benefit neposkytla. Ani keby som ležala mesiac na pláži. Po minuloročnom lete som už bola veľmi vyčerpaná z koncertovania a nekonečných presunov v aute. V októbri sme sa na púť vybrali s najlepšou kamoškou zo strednej školy. Bolo teda super, akurát 18 dní v jednom kuse lialo. Každý večer sme skončili v práčovni, aby sme si vysušili veci a mohli na ďalší deň pokračovať. V tomto to bolo hrozné. Nemám ani jednu peknú fotku z pláže. Až v Santiagu na moment vykuklo slnko.
Chcela si sa vzdať?
To nie, ale nemôžem povedať, že som nenadávala (smiech). Najkritickejšie boli prvé štyri dni. Kým ostatní majú obyčajne obrovské otlaky a pľuzgiere, mňa tak veľmi boleli kĺby, až som plakala. Myslela som, že sa mi ani nepodarí prejsť celú trasu. Boli dni, že som ledva chodila z nohy na nohu. Zdalo sa mi, že sme kráčali nekonečne dlho, pritom som sa pozrela na hodinky a prešlo len päť minút. Denne sme išli 23 až 25 kilometrov. Celú cestu som prešla v jedných nohaviciach, ktoré som už nenávidela (smiech). Ale v cieli boli slzy šťastia, že som sa nevzdala.
Na konci bola teda veľká eufória?
Áno, dokonca mi bolo ľúto, že už ideme domov. Zrazu som mala ešte chuť pokračovať. Aj sme išli trošku ďalej, do Finisterre.
Aká si na takých cestách „parťáčka“?
Najviac frflem, dudrem, kedy tam už budeme. Idem sama proti sebe. Keď však dorazíme do cieľa, teším sa z maličkostí, že si celá premočená môžem konečne zhodiť batoh, dať si teplú sprchu, niečo dobré zjesť. Keď máš však okolo seba správnych ľudí, dá sa to vydržať. A my s kamoškou sme spoznali úžasných ľudí, s ktorými som dodnes v kontakte.
Ide o Nemcov a Dánov, ktorí už medzitým stihli navštíviť Slovensko, a spoločne sme prešli časť Barborskej cesty po banských mestách. Išlo o stokilometrovú trasu. Bol to zážitok, lebo našu krajinu poznám hlavne z pódií. Tentoraz to bolo iné.
Znamená to, že dnes je z teba hotová turistka.
Po návrate zo Santiaga som si hovorila, že budem chodiť viac pešo. Aj v rámci mesta. Dlho mi to nevydržalo, ale verím, že s našou medzinárodnou skupinou bude pešia turistika pravidelná. Už padla debata o tom, že by sme prechodili chorvátsky Krk alebo taliansku Sardíniu. Uvidíme.
Ako sa pripravuješ na takéto púte?
Nijako. Zbalím si veci do batoha, vezmem palice do rúk a vyrážam. Každý mi predtým hovoril, že by som sa mala aspoň trochu rozchodiť. Neuposlúchla som a na Barborskej ceste som cítila, že kondička išla dole. Priznávam, na kopcoch som si riadne zanadávala (smiech).
Takže už je z teba dievča do pohody i nepohody.
Vždy som taká bola. Dôležité je mať na podobnej ceste niekoho, kto bude rovnako nastavený. Našťastie, moja kamoška taká je. Boli totiž chvíle, že sme sa nemali chuť rozprávať, ale iba kráčať v tichu, boli sme aj spotené, aj smradľavé, lebo to k tomu patrí, ale nič sme si nevyčítali. I to je veľká podpora.
Niekoľko týždňov neriešiť vizáž, iba sa sústrediť na správny krok, to môže byť aj veľmi oslobodzujúce.
Hlavne bolo pohodlné, že keď som sa pozrela ráno do zrkadla, bola som opuchnutá, bola som takpovediac naliata vodou, ale nemusela som sa tým zaoberať. Nebudem totiž klamať, že sa moje telo po štyridsiatke nezmenilo. Zmenilo, ale viem, že niektoré veci neovplyvním. Ženský cyklus je totiž iný, hormóny tiež, pribudla celulitída, vrásky i prvý sivý vlas.
Keď si však uvedomím, aké dokážu mať ľudia zdravotné, finančné a iné existenčné problémy, už sa toľko neriešim a som rada, že som hlavne zdravá. Výhoda pribúdajúceho veku je, že konečne si dokážem povedať, čo je v mojom živote dôležité a čo nie.