Hovorili ste si v tej chvíli, že to určite nie je pravda, alebo, naopak, prijali ste to okamžite?
V hlave mi prúdili protichodné myšlienky. Na jednej strane mi racionálne ja hovorilo, že pre tú pani doktorku to nebolo len tak, že si niečo myslí a povie rodičom, okej, váš syn má rakovinu. Rozhodne si to musela overiť, je to profík a vedela, prečo mi ide do izby takú vec. To je to racio. Nemal som prečo, som jeho otec. To dobro, čo mu želám, sa vo mne búrilo. To nemôže byť pravda, zmýlila sa, zlyhal prístroj alebo ľudský faktor... Včera, predvčerom, týždeň predtým nemal žiadne príznaky. Bol to jeden zdravý chlapec. A teraz povedia, že rakovina? To neexistuje. Tieto dva pocity sa vo mne striedali v podstate takmer tri dni.
Hospitovali nás totiž v piatok popoludní a až v pondelok mohla byť odobratá vzorka kostnej drene, ktorá to mala potvrdiť alebo vyvrátiť... Páči sa mi, že doktori a doktorky v Banskej Bystrici s nami komunikovali absolútne priamo. Žiadne medové motúzy popod fúzy, žiadne keby, možno, dúfaj. Iba fakty a čísla.
Prišli sme do Bystrice a čítali tie isté výsledky čo pani doktorka v Žiline a povedali mi, nuž pán Dobrík, to bude ono. nevieme, čo by sa muselo stať, aby to kostná dreň poprela. Tak aj bolo. V pondelok sa urobil a vzorka a bolo tam viac ako 80 % rakoviny. Krvotvorba bola úplne zastavená. A už sme tomu problému čelili zoči-voči. Okej, takto to je a ideme to riešiť a liečiť.
Hneď ste sa museli tak racionálne nastaviť...
Bola to moja úloha ako otca. Sám na oddelení s chorým synom. Jednak, musel som sa o tom s ním rozprávať otvorene, aby som ho nezaťažoval termínmi, názvami liekov... Priamo som mu povedal, čo sa deje, nevieme, prečo sa to deje, sú nejaké dohady, prečo sa to udialo, ale už sme v tom, potrebujeme absolútnu dôveru v to, že nám tu pomôžu, preto musíme byť tu a byť tu sami dvaja. Bez iných detí, sestry a robiť, čo nám povedia, lebo to je jediná cesta, ako z toho von.
Koľko ste s ním boli na oddelení?
Boli sme tam zatvorení 42 dní. Len my dvaja. Zdravotný stav mojej manželky nedovoľoval, aby išla na také rizikové oddelenie. Jej úlohou v prvých dňoch boli emócie a mojou úlohou bola pragmatická, otcovská, pevná ruka, hoci vnútri ma emócie zmietali sprava-zľava.
V takých chvíľach musíte zbierať všetku silu, čo vo vás je.
Kvôli tomu chlapcovi. Jeho oči mi dodávali silu. Veď predsa ne[1]môžem sa tam rozložiť a plakať vedľa neho, to by nepomohlo nikomu. Timkovi som musel dať absolútny pocit toho, že hoci sme stúpili do riadneho h…, ale sme v tom spolu a ja ho budem držať za ruku tak silno, že sa z toho dostane. V izbe číslo tri sa neplače, to bolo jediné pravidlo.
A dokázali to návštevníci z vašej rodiny dodržať?
Nikto to nedokázal. Ja som plakal raz, keď nám v istej fáze liečby povedali, že počet rakovinových plastov v jeho kostnej dreni je 0,000. Vtedy som prvý a poslednýkrát plakal v tej izbe. A doktorka ma vyhnala von, aby ma Timko nevidel.
Bol to vtedy úžasný pocit, však?
Máte pocit, že sa stal zázrak. Na chvíľu. Ale potom si musíte uvedomiť, že vás čaká ešte 23 mesiacov liečby. A pritom dva roky sú minimálny čas, to obdobie sa predlžuje o chvíle, keď podľa zdravotného stavu nemôže byť chemoterapia podaná. Prežili sme toho už dosť, ale čaká nás toho aj tak ešte veľa. Chemoterapia, rôzne formy, rôzne lieky, vypadávanie vlasov, vedľajšie účinky. Zmeny tela, nálad, rozmýšľania, nesústredenosť. To všetko je pred nami... Poplakať si, nádych, výdych a musíme ísť ďalej. Musím byť ešte silnejší, lebo to, čo je za mnou, je ešte nič.
A Timko vás prekvapil? V tom, ako zabojoval o svoj život?
Absolútne! On bol najsilnejší zo všetkých. On mi dával silu. Lebo ja ako jeho otec nemôžem byť slabší ako sedemročný chorý chlapec. Prekvapil ma „chladnokrvnou“, pragmatickou, dospelou mysľou. Všetko pochopil. Pamätal si veci, ne[1]plakal, nezúfal, nepýtal sa prečo a dokedy. Bol silný a stále je fantastický. Ešte stále prebieha liečba, nemáme za sebou ani polovicu.