Do polovice mája ste mali spustenú aukciu na obrazy, z ktorých výťažok poputoval na detskú onkológiu. Ako to celé vzniklo? Vaša vášeň pre maľovanie?
Keď v decembri pustili môjho syna z onkológie domov, tak sme sa celá rodina doma silne zomkli a trávili všetok čas spolu. A vtedy mi dcéra povedala, že by rada maľovala. Tak sme sa všetci stretli v jej detskej izbe, kde sme si rozložili plátna a začali sme maľovať.
Tam sa to nejako začalo, touto túžbou tráviť spolu čas. Veľmi nevinne. Žiadnu budúcnosť som v tom nevidel. Ale maľovali sme si aj ďalšie dni. Maľoval som si aj sám, v rámci nejakej psychohygieny, a potom som sa dostal k tomu, že som pár obrázkov ukázal kolegom, kamarátom, a odrazu, a to ma veľmi prekvapilo, sa začali množiť požiadavky, že by to chceli mať doma zavesené. A spýtali sa ma, čo za to.
A prvé, čo mi napadlo, a dodnes si myslím, že mi nemohlo napadnúť nič lepšie - daj mi toľko, čo by si mi mohol a chcel dať, podľa toho, aké máš možnosti. S tým, že všetko, čo mi za ten obraz dáš, následne pošlem organizácii Svetielko nádeje, ktorá pomáha práve onkologickým detským pacientom v Banskej Bystrici.
To je obdivuhodné! Obrazy sú krásne, a vy ste sa niekde vyjadrili, že predtým ste nenamaľovali ani čiaru...
V období, keď som mal 12, 13, 14, bol som, ako mnohí chlapci v tom čase, fascinovaný fenoménom grafity. Takže niekedy pred XY rokmi som sa snažil niečo nakresliť.
Niekde to vo vás driemalo...
Áno, ale nie je to o tom, že by som sa pasoval do úlohy, aký som ja talent a čo som v sebe objavil. Baví ma to ako hobby, na vyčistenie hlavy... A ten presah, ktorý mi spoločnosť ukázala – že sa tie obrázky vymenia za peniaze, ktoré pomôžu na onkológii, to ma na tom baví. Nie je to o tom, že by som teraz išiel niekomu konkurovať, to ma nezaujíma.
Cieľ bol tráviť čas s deťmi a vyčistiť si hlavu. Teraz je, samozrejme, už aj cieľ vyzbierať čo najviac, pretože som pochopil, že je to spôsob, ako pomôcť, a na tom oddelení sme strávili dosť času a viem, že každá pomoc je pomoc. A nie je to slovo do vetra, ani predvčerom vzniknutá organizácia dvoch ľudí, ktorí nevedia, kto sú a čo sú.
To je 21 rokov pomoci, zháňania prostriedkov a vymýšľania, ako deťom a ich rodičom – nemôžem povedať, že spríjemniť, lebo príjemné to tam teda nie je, nech sa snažia akooľvek – zjednodušiť fungovanie na oddelení. Ak je to cesta, ktorá môže fungovať, budem maľovať aj tých pár nocí, čo som doma, a nezapnem si televíziu, nebudem sledovať nejaké seriály, ale zatvorím sa do ateliéru, lebo viem, prečo to robím.
A momentálne, na niečom ďalšom pracujete?
V Martine sa každoročne koná divadelný festival Dotyky a spojenia, kde som pred dvomi rokmi krstil a uvádzal do sveta svoju fotoknihu a tento rok som tam mal predajnú výstavu obrazov, tak som pracoval na tom. Obrazy boli k dispozícii na predaj 26., 27. a 28. júna v martinskom divadle.
Ako ste už spomínali, maľovanie sa viaže na životný príbeh vášho synčeka... Ako sa to celé začalo?
Večer 7. júla 2023 sa spustil nenormálny plač nášho vtedy sedemročného syna. Zobral som ho na pohotovosť, tam nezistili nič. Prešli mu aj všetky bolesti, tak sme išli domov.
No nadránom opäť plač a bolesti, hospitalizovali nás, robili mu ďalšie vyšetrenia a okolo pol deviatej, pol desiatej za mnou prišla pani doktorka a informovala nás, že po nás okamžite ide sanitka a berú nás na detskú onkológiu do Banskej Bystrice. Pretože ona tieto výsledky číta viac ako dvadsať rokov a je z nich jasné, že Timotej má leukémiu...