No teraz je doma...
Áno, je vo štvrtej fáze, tá je najdlhšia, takzvaná doliečovacia. Šesť dní je doma a jeden deň v nemocnici. A ten jeden deň neznamená 24 hodín, ale ak to ide dobre, ten jeden deň znamená odbery, prípadne vyčistenie katétra, ktorý mal donedávna zavedený.
Takže pod váhou toho všetkého, čo Timko už zažil, je vzorec šesť dní doma a pol dňa v nemocnici alebo dve hodiny v nemocnici úplne nič... Držíme sa dobre. Nie je to jednoduché, bez vedľajších účinkov a nejde to ružovo, ale ide to stále dobre. Navštevuje aj dvakrát do týždňa individuálne školu a chodí aj na akordeón.
Teraz začal hrať. Bol to jeho sen.
Celý rok o tom rozprával, celý rok som sa ho pýtal, či určite, lebo my to v rodine nemáme. Nikto nespieva, nehrá na hudobnom nástroji a chlapec si pred rokom vymyslel, že on bude hrať na akordeóne. Ten nástroj je väčší než on sám, nevládze si ho ani sám obliecť (smiech). Stál si však za svojím, tak na Vianoce dostal akordeón.
A baví ho to?
Áno, ale predsa teraz je to osemročný chlapec a potrebuje niekedy podpichnúť, aby hral. No keď poviem, že idem si aj ja zahrať, tak ide aj on. Alebo príde manželka, že aj ona chce niečo vyskúšať, tak on sa s nami predbieha, kto bude dlhšie hrať a kto bude viac trénovať.
Timko má silný vzťah so svojou sestrou. Ako sa k tomu ona postavila? Je staršia, ale predsa je to ešte desaťročné dieťa...
Presne tak. Stále je to ešte dieťa. Všetci sme boli zničení, celá rodina, takisto aj Niky bola hotová. Rakovina, leukémia, to bol pre ňu dovtedy len pojem. Slovo, ktoré možno niekde počula, že to je nevyliečiteľná choroba, ale to, čo to prináša pre kolobeh rodiny, to sme sa museli všetci vrátane nej dozvedať za jazdy.
Veľmi rýchlo pochopila, že keď je Timko náhodou doma, ešte v tých prvých fázach liečby, tak neexistuje, že vtedy pôjde za kamarátkou. Vysvetlili sme jej to: Len si predstav, že si stále v nemocnici, na chvíľu pôjdeš domov a Timotej je jediné dieťa, s ktorým môžeš byť, a on ti povie, že ide za kamarátom?! To by sa ti páčilo? Okamžite to pochopila.
A od toho dňa je... ťažko hľadám slová... úžasná! Príde zo školy, hodí tašku na zem a hneď ho hľadá. Stretnú sa, porozprávajú sa, čo zažil on, čo zažila ona, a idú niečo vyrábať, kresliť, alebo hoci aj von pozrieť slimáky. Všetko robia spolu. Skoro 11-ročné dievča a 8-ročný chlapec. Súrodenci, ktorí by sa mali ťahať za vlasy, ona by mala zatvárať dvere, ako začiatočná pubertiačka... Som na ne veľmi hrdí. A to len vďaka výchove mojej ženy. Jasné, že to je nejaký genetický, mentálny balík, ktorí si tie deti so sebou priniesli už pri narodení, ale...
Je v nich sila, ale tú musel v nich niekto rozdúchať. A to urobila moja žena. To nie je náhoda, že sa tak majú k sebe. Zvládla to ona. Nevedela, čo nás čaká, ae od ich narodenia tou svojou výchovou, ľudskou, ktorá je postavená na tom, že buďme tu a buďme teraz! Všetko ostatné je pominuteľné.
V čom vás to celé — choroba vášho syna — zmenilo?
Možno by na to moje okolie vedelo lepšie odpovedať. No zmenilo sa mnoho vecí. Predtým som bol nahnevaný, že nie je upratané, nie je pokosené a že som nestihol rúbať drevo. Teraz mi to pripadá také trápne, že mi je zo seba do plaču, čo som predtým považoval za dôležité. Takže áno, zmenilo ma to..
To je obdivuhodné, že to tak zvládate. Je vám do plaču, ale napriek tomu sa o chvíľu na mňa usmievate... Mám z toho zimomriavky.
To je život. Tak ho žije môj syn. Naplno, inšpiratívne, bez hanby. Pomýli sa, padne, prizná si to. Usmeje sa a ide ďalej. Nerobí zo seba hrdinu. Povie, že všetko nevie, špekuluje, ale ide naplno. Už som to spomínal v nejakom rozhovore, ale prvé týždne po[1]tom, ako sme sa vrátili domov z nemocnice, chlapec končil každý večer tým, že povedal, že toto bol najlepší deň v jeho živote. A ďalší deň žil tak, že potom povedal, že až ten deň bol najlepší deň. Je to frajer. Som na neho hrdý. Bude z neho silný chlap.
Ako sa vám darí to všetko – maľovanie a predaj obrazov, divadlo, povinnosti – skĺbiť dokopy a zvládnuť.
Z tej logistickej stránky je to komplikované, nepopieram, ale nejdem tu vyplakávať (úsmev). Sú ľudia, ktorí to majú ešte komplikovanej.
Momentálne vás môžu diváci sledovať v Dunaji, k vašim službám. Ako sa vám hrá?
V tomto konkrétnom prípade Alberta v Dunaji sa na to celé pozerám cez to, s kým hrám. Väčšinu času hrám s Monikou Hilmerovou, a to je za odmenu. Monika je najlepšia. Ona je absolútny profík, je bravúrna. Nielen vo vypätých emočných scénach... Keď sa zakričí stop, tak zo mňa vypadne vau, tak hrá Monika Hilmerová.
No okrem toho, je to vynikajúci človek, parádna kamarátka, skvelá matka, veľmi často a pekne rozpráva o Jarovi, o svojich psoch, záľubách. Je to naozaj žena, s ktorou rád trávim čas. Myslím, že je to moja veľmi dobrá kamarátka.
Pretože nejde len o to, akú prácu robíme, ale aj o to, s kým ju robíme...
Mám už 40 rokov a radšej beriem príjemnú spoluprácu než oceňovaný výsledok, ktorého proces bol peklom. Už mi v podstate nejde o ten výsledok. Robím vždy najlepšie, ako viem, ale ak sa mám rozhodnúť, či mám robiť s dobrými ľuďmi, ako je Monika Hilmerová, a potom ten výsledok bude možno len dobrý, alebo mám robiť v toxickom prostredí s egomaniakmi a ten výsledok bude fantastický, tak si teda vyberám dobrý výsledok s Hilmerovou než ocenenia, ktoré ma budú stáť mentálne zdravie.
A čo fotografovanie?
Tam som si svoju vášeň naplnil už pred dvomi rokmi, keď sme spolu s Martinom Grosom vydali knižku. Ja som to nafotil a on prišiel s myšlienkou urobiť knihu. Tam som si naplnil pohár fotografovania, ten pohár som odložil a dal som si od toho pauzu.
A máte namiesto foťáka v rukách štetec.
Presne tak, no medzitým som si znovu zobral foťák do ruky, na výnimku, keďže na detskej onkológii nie je dovolené fotografovať, ale ja som ju dostal a mapoval som a stále mapujem celé obdobie liečby. Určite z toho bude nejaký výsledok. Možno z toho bude knižka v náklade len pre nás desať kusov, možno z toho bude niečo iné. Ale je to taká osobná a intímna téma, že budem na to musieť dospieť, ak to budem chcieť dať do sveta, aby som to ustál. To, že toto uvidí svet. Naše naozajstné MY.
